Sama vo Vysokých Tatrách 4.-5.8.2011


Je ráno 3.30 hod. a ja stepujem doma a stále váham.
Ísť, neísť... opakujem si to dookola. Veď som v Tatrách
sama nikdy nebola. Nebojím sa, len mám také zmie-
šané pocity isť tam sama.
Zrazu stojím na zastávke a
predo mnou sa otvára
...

_____________________________________________





Baranie rohy , Východná Vysoká


    Je ráno 3.30 hod. a ja stepujem doma a stále váham. Ísť, neísť... opakujem
 si to dookola. Veď som v Tatrách sama nikdy nebola. Nebojím sa, len mám také
 zmiešané pocity isť tam sama.


Zrazu stojím na zastávke a predo mnou sa otvára Dolina
Kežmarskej Bielej vody. Som tu, idem do toho, späť sa
nevraciam. Srdce mi búši dobrodružstvom a či počasie
vydrží. Začínam kráčať k Brnčalke cestou, ktorú dôverne
poznám. Keď sa začína ukazovať chata vidím aj mraky
nad Baraním sedlom a Rohami. Začínam mať pocit, že
je to beznádejné. Mraky sa kopia a kopia. Ja sa cez to
Baranie sedlo dnes asi nedostanem. Som sklamaná, ale
mám aj variantu, ak bude nepriaznivé počasie idem cez
Svišťovku. Na chate si dám kávičku a sledujem mraky.
 Prevaľujú sa sem a tam. Predsa to len skúsim. Ak by sa počasie pokazilo, vrátim
 sa. Nikdy som cez Baranie sedlo nešla a konečne to chcem skúsiť.


    Dopijem posledný glg kávy a smerujem k reťaziam, ktorými sa dá dostať do
 Veľkej Zmrzlej doliny. Na reťaziach stretávam pár, ktorý  si vybral ten istý cieľ ako
 ja. Dáme pár slov a opúšťam ich. Spoločnosť mi robí nádherná skalami a štítmi
 vystlaná dolina. A pár kamzíkov, ktorý si tiež vychutnávajú dnešný deň. Mraky sa
 zasa kopia a čím som bližšie k sedlu zahaľujú dolinu. Poskakuje vo mne plamie-
 nok vzrušenia. Trafím to správne sedlo aj za hmly, čo ma čaká v sedle a čo za
 ním? Otázky sa kopia a ten nezbedný plamienok mi dáva túžbu zistiť to.
Obklo-
 puje má  úplná beloba. Je to zvláštny pocit sama na mieste kde som nikdy nebo-
 la, nevedieť čo je za najbližším kameňom. Zasa kameň :o) Ženie ma túžba zistiť
 to. Zrazu si uvedomím, že prosím niekoho hore nado mnou, aby rozostrel tu bielu
 záclonu. Aspoň na chvíľu sa naskytol pohľad kam majú smerovať moje kroky. Čo
 chvíľa sa predo mnou otvára Baranie sedlo v celej svojej „veľkosti“. Vidím reťaze
 a už sa ich túžobne chytám. Leziem po nich hore dychtivo a náhlivo v očakávaní
 čo je na druhej strane.
A som tu, tu v sedle, toľko očakávanom. Teším sa a vy-
 chutnávam si ten pocit čistoty, priestoru, veľkoleposti. Po ľavej ruke mám Pyšné
 štíty a po pravej Baranie rohy. Mraky sú neúnavné, tajomné a vábivo lákajú moje
 kroky na ich vrchol. Čo sa skrýva za touto vežičkou a čo za tamtou, ako je to ďa-
 leko? Moja detská zvedavosť nenechá dlho na seba čakať a už sa driapem za
 pomoci skalných mužíčkov na vrchol. Vauuu som hore, sedím na slniečku a teším
 sa z môjho maličkého úspechu. Viem, viem, celý úspech bude až budem zasa
 bezpečne dole, uvedomujem si to. Ale tá radosť, ktorá sa rozpína v mojom vnútri,
 chce sa mi kričať. A preto si ústa zapchám obloženým rožkom s paradajkou a
 ticho sa kochám krajinou štítov a vrcholov.











    Zostup do Malej Studenej doliny je rýchli. Kráčam si z kamienka na kamienok a
 kde tu sa zastavím a vdychujem tu krásu plnými pľúcami. Všetky bunky vo mne
 hrajú. O chvíľočku sa pri Téryho chate stretávam s kamarátkami, s ktorými preho-
 díme pár slov, keďže sú už na odchode. Pozriem si poslednú dĺžku, ktorú doliezli
 kamaráti na Žltú stenu a vycapím sa na kameni ako žaba. Ľudí je tu neúrekom,
 ale mne to nevadí. Moje myšlienky odnáša vietor a ja si relaxujem a nemyslím.


    Po nekonečnom vyhrievaní sa na slniečku sa poberám do Priečneho sedla.
 Spoločnosť mi robia poskakujúce kamzíky po kameňoch, ktorým ľudská spoloč-
 nosť, tak ako mne nevadí. Znova som na reťaziach, dnes už tretí krát, ako sa
 teším. Občas sa zastavím, aby som si vychutnala aj túto dolinku a vstrebala jej
 krásu, z ktorej budem energiu čerpať po ďalšie dni. Láka ma pohľad na Širokú
 a vystúpiť aj na ňu, ale to si už netrúfam. Taký macher bez Duška nie som :o)
 V sedle zamávam Malej Studenej doline a prehupnem sa do jej väčšej sestry.
 Mraky zasa začínajú okupovať vrcholy Tatier, no mňa dnes čaká už len príjemný
 zostup na Zbojnícku chatu. Kráčam si chodníčkom a spomínam na krásne chvíle,
 ktoré som v milovaných Tatrách zažila. Pri Sivých plesách  si dávam prestávku a
 vychutnávam si posledné lúče dnešného slniečka, ktoré sa pomaličky schováva
 za niektorý z vrcholov. Už nepamätám ktorý :o)











    Predstavujem si ako bude vyzerať nocľaháreň na Zbojníčke. Nikdy som tam
 nespala. Občas ma prepadne myšlienka, čo ak nebudú mať pre mňa miesto.
 Nemám rezerváciu a dnes je tak pekne, určite budú mať kopec ľudí. Vzápätí si
 hovorím, že jedno miesto sa určite niekde nájde. A nájde v krásnej nocľahárni,
 pekne upravenej, nad moje očakávania. Spokojne sa vybalím. Na terase za
 šera Tatier a prvých hviezdičiek si vychutnávam kapustovú polievku s kávičkou.
 V jedálni si ešte prečítam z knihy pár riadkov na dobrú noc a inšpiráciu. Ľahám
 si na svoje pridelené miesto a premýšľam nad dnešným dňom, a čo ma čaká
 zajtra. Teším sa na prechod ďalšieho sedla a hlavne na to, že pôjdem ďalej v
 tejto doline, v ktorej som ďalej ako po Zbojníčku nebola.


    Ráno sa prebúdzam na rezký ruch a šuch v chate. V noci to bolo ešte veselé
 keď začali poniektorí páni riadne píliť. Ale vyspala som sa dobre. Napochytro si
 pobalím veci a plná nedočkavosti sa poberám dolinou až k Prielomu. Okolité
 štíty sa kúpu v rannom svite a aj príroda to dáva poznať, že je príjemné letné
 Tatranské ráno. Kamzíky pobehujú po lúčinách a naháňajú kvapky rosy :o)
 kdežto svište vybiehajú z nôr a naháňajú sa navzájom. Je to v skutku .... neo-
 písateľné. A ja, moja maličkosť, som v celom tom dianí. V hre tejto prírody.

 Cestička do Prielomu je kľukatá, ale rýchlo naberám výšku a čo nevidieť stojím
 v sedle. Vybieham si na Vežu nad Prielomom a pozerám do doliny, ktorú práve
 opúšťam. Na druhej strane Prielomu sa rozprestiera chládok, slniečko tam svo-
 jimi lúčmi ešte nedotiahlo. Kramle a reťaze sú studené až oziaba ruky. Ale aj
 tento pocit je vzrušujúci, pocit chladného železa, po ktorom schádzam dole.
 Pri zostupe sa mi otvára pohľad do novej doliny, ktorú nepoznám a je pre mňa
 záhadná. Moje oko sem nikdy nedovidelo a preto sa neviem vynadívať. Škoda,
 že tu nie je Duško aby mi povedal, čo je tamto za vrchol a ako sa volá tamten a
 či sa cez ten hang dá prejsť ? Možno nabudúce .... budem vedieť odpovede na
 moje otázky.
Z Poľského hrebeňa odbáčam po žltej značke na Východnú Vysokú.
 Prekvapuje ma máličko lezecký terén na vrchol. Teším sa z toho, že opäť použi-
 jem aj ruky a trochu sa na tých skalách popučím. Po chvíľke som na hrebeni a
 naskytá sa mi krásny pohľad do dvoch dolín. Jednej, ktorou som vyšla a druhej,
 ktorou budem schádzať. Kráčam k vrcholu a neviem sa vynadívať na vôkol. Som
 na ňom sama, slniečko už príjemne svieti. Vyťahujem raňajky a v luxusnej reš-
 taurácii s výhľadom na Gerlach, Vysokú, Rysy, Lomnický.... si ich vychutnávam.
 Po nekonečnom obdivovaní Tatranských štítov si vyťahujem knižku a začítavam
 sa do jej obsahu. Slniečko ma hreje a vánok sa pohráva s vlasmi, je tu ticho a
 svieži vzduch dodáva kyslík všetkým mojím bunkám. Som šťastná.












    Keď sa začínajú objavovať ľudkovia, dám posledné pohľady a posledné ná-
 dychy tejto krásy a schádzam do Velickej doliny. Cestička ma čaká už len dole,
 už sa nikám škriabať nebudem. Čím som bližšie k Sliezskemu domu, otvára
 sa mi krásna dolina. Pozerám sa na tie veľké zelené pláne, ktoré ohraničujú
 krásne steny Granátové, Velické a Gerlachu a pomedzi tu nádheru sa ako v
 rozprávke tiahne kameňmi vykladaný chodník. Čerešničku tejto krásy tvoria
 farebné kvietky, ktoré sú rozsypané všade navôkol. Pripadám si ako v inom
 svete, ako v nejakom krásnom obraze.


    Na Sliezskom dome si dám kávičku, posedím a dobijem si mobil. Z Tatier ma
 berie tatko. A aby sa mi mohol dovolať, musím dobiť baterku, ktorá úplne zdo-
 chla. Milá slečna čašníčka mi s radosťou požičiava svoju nabíjačku. Po dobití ba-
 teriek v mobile a mojich sa poberám po červenej značke do Starého Smokovca.
 Obloha sa medzi časom tiež zatiahla. Žiadne vrcholy krásnych Tatier nevidieť.
 Ja ich však vidím, mám ich v myšlienkach a môžem ich vidieť keď po tom moje
 srdce zatúži. Svoje dvojdenné dobrodružstvo končím v obľúbenej cukrárničke pri
 koláčiku. Cez zadné okno hodím posledné pohľady smerom k Tatrám a spokoj-
 ná sa usadím na sedačke auta. Usmievam sa, zažila som niečo krásne .....




                                                                              Petrika



28.08.2011 13:00:26
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one