Vysoké Tatry

Dátum : 16.9.2020          Autor : Ľudovít Čorný

Fotogaléria >>>
Viete,  čo je legenda? Ak nie, pomôže vám Krátky slovník slovenského jazyka, kde sa píše: „Legenda je vymyslené rozprávanie o historickej alebo inak známej osobe, lokalite." Ako príklad uvádza "skala opradená legendami." Ak by sme takúto legendárnu skalu chceli nájsť v Tatrách, určite by ich na zozname bolo viac, ale bezpochyby by medzi ne patrila aj Západná stena Lomnického štítu. Práve v tejto stene sa v roku 1929 odohral súboj najväčších legiend o to, kto ako prvý prelezie túto impozantnú 300 metrovú stenu. Ako to všetko dopadlo je už známe. Dnes je v tejto stene cez 50ciest a variantov. Ak by ste však hľadali len jednu, tú najlegendárnejšiu, určite by to bola cesta z roku 1959 od autorov Plšek, Zachoval, ktorí prelomili vtedajší najväčší tatranský problém, stredom steny cez previs známy ako Hokejka.                                                                   
Dnes je to jedna z nalezenejších ciest nielen v Západnej lomnici, ale v celých Tatrách. Kľudne sa môže stať, že pred vami stojí v nástupe poriadna tlupa lezcov s rovnakým úmyslom aký máte aj vy. Stráviť príjemný deň s parťákom na lane v kvalitnej žule. S takýmto úmyslom sme schádzali Gipsyho ferratou do Téryho kuloáru aj my a pred nami našťastie iba jedna dvojka českých horskáčov. Pred troma týždňami bola celá stena komplet obsadená lezcami, no teraz sme tu iba my a spomínaní horskáči. Pýtajú sa nás či nechceme ísť prví, ale my ohľaduplne odmietame, lebo tu boli prví. Neskôr to oľutujeme. Keďže sa nemáme kde ponáhľať, čakáme kým odlezie aj druhý z dvojice z prvého štandu a naliezame. Cesta je ohodnotená voľne 6/6+, poľské topo dokonca uvádza 7-. Po troch dĺžkach s jedným päťkovým miestom v ķúte prichádzame na štand pod krížom, kde nasleduje obávaný traverz, ktorý nie je nejak ťažký, ale lezie sa po mikrochytoch a relatívne dobrých stupoch, kde hrozí pekné kyvadlo aj druholezcovi. Doliezame na pohodlnú policu, ktorá je ideálna na obed, s krásnymi výhľadmi do Malej studenej doliny. Aspoň dáme náskok čechom, lebo doteraz sme na každom štande čakali, kým odlezú, čo nám zabralo dosť času. Nádherná platňa nás priviedla pod spomínaný previs Hokejky, kde opäť musíme čakať pokým si kolegovia povyťahujú batohy. Za previsom som myslel, že seriózne lezenie v tejto dĺžke končí, ale bolo tam zopár nepríjemných krokov. Inšpirovaný od našich bratov hádžem Zambimu lano a už ťahám batohy. Ďalšie dĺžky v krásnej skale s neskutočnou expozíciou a už stojíme pod kľúčovou dĺžkou. Nepríjemne vytláčajúci sokolík so zlými nohami potrápil, ešteže tam je skoba za skobou. Zisťujeme, že čas už pokročil a my musíme stihnúť lanovku zo Sedla. Posledná lezecká dĺžka, v ktorej som sa zapráskal v kúte, ani hore ani dole, trebalo ísť viac sprava, kde bola skoba. Ešte dolez ľahkým terénom na vrchol.   
                          

Horolezectvo je nádherný šport ďaleko od ľudí, kde každé zaváhanie znamená nebezpečenstvo a v tom najhoršom prípade smrť. Môžete liezť ten najťažší, hnusný, omachovaný s voľnými lokrami odporný kút, z ktorého nie sú žiadne výhľady a po heroickom výkone nepríde žiaden potlesk divákov, aplauz, nič. Celý deň, prípadne dni horolezec mrzne a čaká, kedy konečne zíde dole. Takýto je to šport. To však neplatí o doleze na Lomnický štít. Je jedno či ste práve vyliezli Hokejku, alebo Patagónske leto, vystúpili Jordánkou, Emericiho nárekom, alebo Vidlovým hrebeňom. Pri prekročení zábradlia  sa každý horolezec musí cítiť ako víťaz boxerského zápasu, ktorý stojí na lanách v ringu v kúte. Turisti, ktorí sa vyviezli lanovkou si vás fotia, gratulujú vám, tlieskajú a vidia vo vás tých najodvážnejších ľudí planéty. Keďže som vôbec nečakal, že ma ten päťkový kút tak prefacká, k tomu ešte vedieť, že nás čaká zostup až do Lomnice, zábradlie som prekročil frustrujúc, ľudí som si ani nevšímal. Rýchle podanie rúk, skufrovali sme laná a išli sme sa spýtať strojvodcu, či nie je voľné miesto v poslenej lanovke dole. Voľné miesto bolo iba jedno a keďže Zambi bol po dvojdňovej turistike vo Veľkej Fatre, zobral všetky veci, ja som si nechal len prilbu, čelovku a batoh s vodou. Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo, žiadne pivo na vrchole, spoločné foto, gratulácie, nič. Zrazu som ostal sám a predo mnou len nekonečná cesta dole. O hodinu a pol sme si už podávali ruky na parkovisku.                    

Takže aká teda bola Hokejka? Skrátka treba ísť, určite dá zabrať, ale stojí zato. Ak leziem nejakú tatranskú cestu, vždy si predstavujem, ako sa asi museli cítiť prvovýstupcovia. No tu nie, lebo celý čas v stene som myslel na to, ako sa musel cítiť Šulo, Humenčan, ktorú túto cestu vyliezol sólo. Sám a v tichosti. Či je to pravda? Neviem, ale ja tomu verím. Ak by to spravil dnes so selfie v traverze zavesenej na Facebooku, bola by z neho žijúca legenda.                  

A kľudne sa do toho Krátkeho slovníka slovenského jazyka môže k slovu hokejka dopísať: „Hokejka - legendárna cesta v legendárnej stene."

                                                                                                                   Ľudovít Čorný 
29.10.2020 20:01:42
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one