Pôvodne mala opísať svoje prvotiny Endži, parťačka z nášho oddielu, ale dovolím si opísať prekrásny víkend   ja, nakoľko dnešné ženy ledva stíhajú dýchať, ak chcú okrem povinností aj trošku žiť.


___________________________________________






                                                     Kozí štít a Žeruchová veža


Pôvodne mala opísať svoje prvotiny Endži, parťačka z nášho oddielu, ale dovolím   si opísať prekrásny víkend ja, nakoľko dnešné ženy ledva stíhajú dýchať, ak chcú okrem povinností aj trošku žiť.

Veľmi a milo ma prekvapilo, keď na moju ponuku ísť na víkend loziť do Tatier odpovedala Endži „Hej, idem“. A mal sa pridať cestou aj Welness – Peťo alias Jurij Roman, ale pracovné vyťaženie ho zbrzdilo a popustilo až sobotu ráno.
Na Duška z L. Mikuláša, nášho podstatného člena a skúseného tatranca  je spoľah a tak sme sa stretli v piatok večer v Starom Smokovci a pokračovali na odstavnú plochu pred Vojenskú zotavovňu v Matliaroch. Odtiaľ na Biele Vody protekčným autíčkom a odtiaľ už pešo v zostave Endži, Duško, a ja - Luigi na Brnčalku, samozrejme za podpory tekutého dopingu. Úúúúúplnááááá romantika. Mesačná noc, ploskačka, kvalitná sviňa na chrbte, dobrý kámoš a večne usmiata parťačka. No čo viac môže normálny smrteľník ešte chcieť od života. Na chate sme sa zvítali s niekoľkými známymi, a pri pokeci a spomínaní padlo ešte zopár dopingov.
 

Ráno nás milo prekvapilo usmievavé slniečko, sneh na severných stenách a ožiarené južné skaly, ktoré sme nechali do 11tej nahrievať. Sobotňajšia ranná otázka znala: „Kam Duško?“ „Kozí štít. Je to taká jednoduchá štvoročka.“ Pod stenu sme došli mierne udychčaní a podľa českého sprievodcu sme mali jednoducho nájsť nástup, ale my sme „jenom zdejší“, tak nám to trochu trvalo. Všetky dĺžky ťahal Duško a na druhom konci dvojčat Endži  a ja. Skala bola teplučká a aj keď mierne fúkalo liezlo sa celkom fajn. Trošku som cítil narazenú pravú ruku – následky stretu s ceprami na tatranskom chodníku. Čakal som na Endžine reakcie. Prečo? Šak okrem prvej nočnej turistiky to dnes bude aj prvé lezenie v tatranských stenách.
Prvé kroky boli mierne opatrné a pomalšie. Všetko chce čas, ale mojej parťačke stačili iba minútky. Druhú dĺžku lana a zvyšné už šli rýchlejšie a istejšie. Žiadne závraty ani problémy v exponovanom teréne som nepobadal a tak sme sa v polovici odviazali a dvojkovým terénom spokojne vyšliapali na vrchol Kozieho štítu. Veľmi som sa tešil z Endžinho úspechu, lebo viem, že bude základom pre naše spoločné budúce lezenia v tatranských aj iných stenách.

 Na zostup sme použili zľanáky, pretože východná strana štítu bola zľadovatená a nechcelo sa nám postupovať riskantne a pomaly. To sa nám ozval už aj priateľ Welness – Peťo Pabin, že došiel okolo obeda a sám si vyšliapal na Jahňací štít a že sa stretneme po príchode na chate. Sobota teda prebehla úspešne a večer padla fľaša vína pri príjemnom posedení, spomínaní a hodnotení okolia i okolniakov. Pred spaním bodla fajna horúca sprcha s kohútikom, ktorý treba tlačiť kolenom, aby tiekla voda (to kvôli bahniakom, ktorí končia so sprchovaním až vtedy, keď im stŕpnu nohy:-).

Nedeľné ráno bolo ešte krajšie ako v sobotu. Teplé párečky, čajík a pifčičko dodali entuziazmus a trpezlivé pobehovanie spôsobili u Dušana svrbenie prstov, spôsobené blízkosťou žuly a nočnou absenciou nelozenia, nuž sme sa z chaty vybrali o hodinu skôr. Peťo – welness sa vybral na Kozie sedlo a my, ako jediný možný typ pre lezenia na slnečných -  južných skalách na „Žeruchove veže – Čepelovou cestou a jej horný ľavý variant“, ktorý si Duško vybral ako bonbónik. Jóóóóój, teplé skaly, krásne lezenie s použitím rôznych techník a navyše v pevnej skale a za opory slniečka. To bola jednoducho krása.


Druhý štand, ktorý bol na previsoch a v ktorom Duško rozkročmo stál nad občas hlavou dolevisiacou Endži a pri nej bok po boku ja, pevne ukotvený jednou nohou na malom skalnom výčnelku, pripomínal postavičky Pat a Mat ale v trojitom vydaní. No ale vydržali sme a po prelezení previsov sme vychutnávali úzku špáru , ktorý nás sokolíkom doviedla k tretiemu – pohodlnému štandu s lepenými borhákmi z ktorého bol krásny výhľad na centrálny problematický bod celej cesty. Bol ním  traverz hladkou platňou z prava do ľava, a potom už „iba“ následné prelezenie asi metrového previsu a dolez k štvrtému štandu. Tak sme upierali zrak na pioniera Dušana, ktorý sa mordoval v stene, že sme úplne zabudli zdokumentovať jeho úspech - ON SIGHT  prelezenie platne a veruže ma to dosť se... pardón, mrzí. Ja s Endži sme to dali len za pomoci expresky.

Dolez bol odmenou za námahu, pretože odtiaľ sme dole už nezliezali suťoviskom, ale zlanili až k veciam. A k friendu, ktorý mi vypadol z ruky a ktorý skoro roztrepal prilbu kamošovi, vracajúcemu sa z cesty zvanej Kniha. Našťastie tesne vedľa. Posledná dĺžka pri zlanení bola v znamení pozorovania kamzíka, ktorý sa bez emócií popásal a pózoval pri našich veciach. Bol to Endžin „prvý pozorovaný kamzík tatranský“ – teda zas prvotina. Ten krásny pocit kamzičej pohody sa preniesol aj na nás a s príjemným pocitom sme zliezli na Brnčalku, zbalili si veci, vypili pivečko a opäť tmou sme sa pobrali dole, k autu, domov, k rodinám a priateľom tam, kde väčšinou vládne práca a TV.

Na záver? Jóóóóóóu, fajne nám bolo. A verím že ešte bude, a častejšie.



                                                                         Luigi





23.10.2009 19:09:34
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one