Vlakom na Olymp a Etnu 26.6.-3.7.2009


Už dlhšiu dobu ma Miro provokoval, aby sme zorganizovali nejakú akciu, ale keď sme niekde mali vyraziť, tak stále cúvol . Keď sa to už stalo pár krát po sebe, tak som ho už začal volať..


____________________________________________





Už dlhšiu dobu ma Miro provokoval, aby sme zorganizovali nejakú akciu, ale keď sme niekde mali vyraziť, tak stále cúvol . Keď sa to už stalo pár krát po sebe, tak som ho už začal volať „Bývalý turista“ a to ho už asi vyprovokovalo, aby vymyslel niečo, kde sme sa už konečne spolu vybrali. Padol návrh ísť na Olymp do Grécka a na Etnu do Talianska. Ja som súhlasil a keďže sme obidvaja zamestnanci železníc, tak sme sa vybrali vlakom.

  1.deň

Našu cestu sme začali vo vlaku do Košíc, kde som si ešte na stanici vychutnal slovenské pivko a pri pohľade na Mira, ktorý sedel pri minerálke, pretože požil večer predtým tekutín až priveľa, sme čakali na vlak do Budapešti. Cesta cez Maďarsko zbehla rýchlo a onedlho sme už prestupovali na rýchlik do Belehradu. Vlak bol dosť plný, takže nám bolo jasné, že toho asi veľa nenaspíme a ešte k tomu k nám pristúpili dvaja turisti, chalan a baba s ktorými sme si mali o čom pokecať. Boli na ceste do Sarajeva, kde išli pozrieť do hôr. Popri reči sme sa bavili o tom, kde by sa oplatilo ísť a padol aj návrh na Nový Zéland, načo z nich vyšlo, že keď boli v juhovýchodnej Ázii, tak si tam odskočili. Ak tipujete o koho išlo, tak máte pravdu, boli to Česi.

  2.deň

Ráno o šiestej sme dorazili do Belehradu, kde sa naše cesty rozdelili a my sme nasadli na vlak do Grécka. Srbsko mi pripadalo aspoň z vlaku nudné, samá rovina, ale pri pohľade do mapy by to až také nemuselo byť. Naopak Macedónsko sa mi veľmi páčilo, kde po prejdení srbskej hranice a hlavného mesta Skopje sme celý deň obdivovali krásne pohoria. Vo večerných hodinách sme už boli v gréckom meste Solún, odkiaľ sme sa presunuli do Katerini, kde po porade s taxikárom sme zistili, že nám treba ešte ísť o jednu obec ďalej vlakom, ktorý už dnes nejde. Ukladáme sa v neďalekom rozostavanom sklade s tým, že ráno vstávame na prvý vlak.

  3.deň - Olymp

Ešte so zalepenými očami sa presúvame vlakom do Litochora, kde vystupujeme na stanici priamo pri mori a pri otočení sa chrbtom k nemu obdivujeme pohorie Olymp. Na naše prekvapenie je dedinka Litochoro od stanice vzdialená asi 5 km a na stanici sa nenachádza žiaden taxík. To už Miro zažína dudrať a keďže mu to išlo celý čas veľmi dobre, tak už odo mňa dostal prezývku „Dudroš Turisticny“. Pomaly sa presúvame pešo po ceste, keď tu pri nás zastavuje auto a ponúka nám odvoz do dediny. V Litochore zisťujeme, že na parkovisko odkiaľ sa vyráža na Olymp je to ešte 17 km. Našťastie po chvíli sa mi podarilo stopnúť autobus s macedónskymi turistami, ktorí nás odviezli až hore a na naše prekvapenie nielen vedeli, kde je Slovensko, ale niektorí boli aj vo Vysokých Tatrách na Lomnickom štíte. Z parkoviska 1100 m n.m.sme vyrazili celkom svižným tempom a asi po troch hodinách sme dorazili na chatu Spilios Agapitos 2100 m n.m. Tu bola aj občerstvovacia stanica pre účastníkov Olympus maratónu, ktorý viedol pohorím Olymp. Celú cestu sme sa museli uhýbať bežcom rôznych vekových kategórii. Miestami to už dosť liezlo na nervy a viete si to asi predstaviť, keď som tam videl štartovné čislo cez 900.











Takto sme pokračovali hore smerom na najvyšší vrch Olympu Mitikas 2917 m n.m. Na vrchol idú dve cesty. Jedna ide traverzom, potom končí ľahkým lezením na vrchol a druhá ide po hrebeni. Rozhodli sme sa pre druhú variantu, ale keďže značenie na Olympe je horšie ako niekde v Keni  a po traverze viedla trasa maratónu, tak sme si omylom vybrali prvý variant. Počasie sa nám začalo kaziť, keď do zimy nám začalo ešte aj pršať a neďaleko dunela búrka. Miro povedal, že on hore nejde, že má skrehnuté prsty a tak po jeho presviedčaní sme sa vybrali naspäť dole. Po chvíli sa počasie trochu umúdrilo a ja som ešte uvažoval, že na ľahko vybehnem prvý variant, ale blížiaca sa búrka ma presvedčila o opaku. Cesta dole už zbehla rýchlo. Z parkoviska až ku stanici nás zviezli Gruzínci a večer sme sa už kúpali na pláži v letovisku Leptokarya. Večer sme si ešte posedeli pri pivku a nočným vlakom sme sa presunuli do Atén.

  4.deň

Vlak do Atén vyzeral asi tak ako, keď sa východ z Humenného sťahuje do Bratislavy a tak ráno v Aténach sme boli riadne unavený. Našťastie sme sa celý deň vozili vlakom, kochali sa pohľadom na more a krásne hory popri ňom. Poobede sme sa dostali do nášho cieľa prístavného mesta Patras, odkiaľ sme sa trajektom 16 hodín plavili z Grécka do Talianska. Cesta loďou bola super relaxom, keď až do západu slnka sme sa plavili popri pobreží Grécka a potom už dospávali zameškané.

  5.deň

Ráno po vyjdení na palubu sme už mohli z diaľky sledovať talianske pobrežie a asi po dvoch hodinách plavby sme dorazili do prístavného mesta Bari. Po dlhšom čakaní a kontrole dokladov sme sa vybrali do mesta, kde sme si skracovali čakanie na vlak varením v parku. Z Bari sme sa vybrali juhovýchodným pobrežím, keďže Miro chcel vidieť ako to tam vyzerá. Naša prvá zastávka bola v meste Taranto, v ktorom sa nachádza veľký nákladný prístav a odtiaľ sme smerovali do mestečka Sibari a už na západné pobrežie do Mesta Paola, kde ide hlavná trať na Sicíliu. Neskoro večer sme nasadli na vlak a vybrali sa na juh cez Reggio di Calabria na Sicíliu.

  6.deň – Etna

Budíme sa s východom slnka  a sledujeme ako vlak uháňa po pobreží a približuje sa k nášmu cieľu, mestu Catania. Už asi hodinu pred ním sledujeme Parco Regionale dell Etna, kde v jeho strede majestátne dominuje vulkán menom Etna. S krátera sa valí hustý mrak, a okolo neho je súvislá pokrývka snehu. V Catanii čakáme na prvý autobus, ktorý ide až o 8:15 a nastupujeme do neho. V tom sa objavil nejaký starší pán a tak ako to vedia len Taliani bľakal niečo o tom, že si máme dať batohy do kufra. Bolo mi to čudné prečo šofér nič nehovoril, ale urobili sme tak. Ja už som sedel dnu a po chvíli prišiel Miro a zistil prečo to hovorili. Zmizla mu peňaženka a s ňou zrazu zmizol aj starší pán. Našťastie v nej neboli žiadne doklady, čo by už bolo o dosť horšie. A že vraj úcta k starším ľuďom, v tej chvíli som mal chuť vyskúšať na ňom aké kvalitné topánky som si kúpil a o Mirovi ani nehovorím. Cesta hore autobusom bola nekonečná, ale bolo sa na čo pozerať. Od mesta je hore na parkovisko asi 34 km a po väčšine trasy sme sledovali akú silu má Etna, keď sa nahnevá. Prúd vyhasnutej lávy sa tiahne popri celej ceste, pri ktorej vyrastajú nové hotely. Parkovisko sa nachádza vo výške skoro 2000 m n.m. odkiaľ sa môžete vyviezť lanovkou do výšky 2600 m n.m. za 51 eur. Za také peniaze by mali dávať ako suvenír aj kabínku z lanovky.











My ideme pešo popri lanovke, kde nenájdete žiadnu značku, pretože by sme sa mali vyviezť lanovkou, tak ako prevažná väčšina turistov, ktorých vyviezli hore autobusy z miestnych letovísk. Stúpame po ceste, po ktorej chodia hore terénne autobusy, ktoré vyvážajú za ťažké eurá turistov od vrcholovej stanice lanovky do výšky 2900 m n.m. Aj tomu sa hovorí turistika. Odtiaľ sa môže ísť vyššie len s horským vodcom aj to do výšky asi 3300 m n.m., pretože hore je to už nebezpečné, kvôli plynom z krátera. My pokračujeme po ceste, ktorú  krížuje  s buldozérom upravená zjazdovka a pri pohľade na okolité vleky nám dochádza, že v zime sa tu dá od mora odbehnúť pekne zalyžovať. Dookola je všade len samá vyhasnutá láva,  škvara a keď niekto povie mesačná krajina, tak si ju už viem predstaviť. Aj v tejto krajine ako ju Miro nazval „Kedz v pekle vyhašňe“ sem tam z popola vykúka život v podobe malých kvetín.  Postupne sa nám kazí počasie a nakoniec už nevidno ani na krok Rozhodujeme sa na návrat dole pretože hore by sme ani nestihli vyjsť, keďže sme odkázaný na linkový autobus. Kocháme sa a fotíme pri pohľade na malé krátery, ktorých je na úbočí Etny vraj až okolo 1000. Schádzame na parkovisko odkiaľ skúšame chytiť stopa dole a po dlhšom čase nám zastavuje nemec, ktorého GPS nás doviezlo dole na letisko. Potom už len taxíkom na stanicu a šup do vlaku. Už po zotmení prichádzame do mestečka Messina, kde posunovači po častiach nakladajú vlak do trajektu a tu sa lúčime so Sicíliou. Plavba „vlakom“ trvala asi hodinu, to som využil a vybehol hore na palubu  a obdivoval nočnú messinskú úžinu s množstvom majákov na pobreží. Po vylodení vlaku v Reggio di Calabria sme už nabrali kurz Rím.

  7.deň

Prvá zastávka bola v Ríme, kde sme mali čas akurát tak nabrať vodu a prestúpiť na vlak do Florencie. Po príchode do Florencie sme zistili, že do Benátok chodia len Eurostar vlaky, za ktoré Taliani chcú vysoké príplatky. Tak sme sa tam skúsili dostať lokálnymi železnicami cez Bolognu, ale nakoniec sme sa museli vrátiť do Florencie a vyskúšať čo to za Eurostar vlak je. Vyzerá síce dobre, ale veľmi rýchlo sme zistili, že keby Ďurko Peregrim sadol do stakčínskej motorky, tak nemá šancu. Po príchode do Benátok sme sa ešte trochu prešli po uličkách, obdivovali ako vyzerá mestská premávka na vode a po nákupe sme sa vybrali na vlak do Budapešti. Cesta bola dobrá akurát náš spánok narúšal pokrik „passport“ pri prechádzaní zo Slovinska do Chorvátska a do Maďarska, pretože Chorvátsko ešte nie je v únii. Je to čistý cirkus za štátne prachy, veď už čoskoro tam budú aj oni. Na Maďarskú hranicu sme sa dostali s hodinovým meškaním a naši milý susedia dokázali na nej ešte natiahnuť meškanie na dve hodiny. To už Dudroš Turisticny penil a to ešte nevedel, ako medzinárodný rýchlik dokáže ísť cez Maďarsko. Popri Balatóne nás snáď obiehali aj plavci. Z Budapešti sme sa už konečne vybrali na Slovensko a cez Prešov do Humenného.

Ak niekto dočítal tento článok až do konca, tak to bola len časť zo zážitkov,      ktoré sme zažili a dajú sa zažiť pri cestovaní. Takže neseďte doma, cestujete, spoznávajte, určite sa to oplatí.


                                                                                  Robo Žolna
08.07.2009 20:20:07
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one