Ďurkovec na konci marca 30.-31.3.2011


Pôvodne som chcel ísť v utorok, ale nakoniec až v stredu poobede som dokončil to, čo som musel urobiť, a tak o druhej poobede sa narýchlo balím a následne vyrážam
do Runiny.
Keďže auto ostáva na noc, radšej ho dávam
k poslednému domu
...

____________________________________________





   Pôvodne som chcel ísť v utorok, ale nakoniec až v stredu poobede som dokončil to, čo som musel urobiť, a tak o druhej poobede sa narýchlo balím a následne vyrážam do Runiny.

Keďže auto ostáva na noc, radšej ho dávam k poslednému domu, ktorý sa práve prerába, majiteľ bez všetkého súhlasí.  Vystupujem starou vojenskou cestou priamo na Ďurkovec, je to krajšia trasa ako zelená TZT. Hneď na začiatku (po odbočení zelenej) nachádzam medvedí trus, ale je starý, tak sa nezne-
pokojujem. Hlavne záver trasy je skutočne zážitok, les je tu krásny, je to pravá, skutočná hora, nepoznamenaná hospo-
dárskou činnosťou človeka.
Na Ďurkovec vychádzam o 17.30, klasika – fotím, niečo zjem a hlavne si užívam pohľady, ktoré nikdy neomrzia a vždy sú iné. Plán mám dôjsť ešte na Pľašu, núdzovo bivakovať a ráno sa vrátiť na Ďurkovec. Ale človek mieni, pánboh mení...

   Poslednýkrát telefonujem niečo pred šiestou, a pomaly fotiac, obchádzajúc snehové náveje (občas ešte metrové), sem-tam prebárajúc sa hlboko do snehu prichádzam na Pľašu už pri západe slnka. Keď chcem pozrieť na mobil, aký je čas, s hrôzou zisťujem, že puzdro s mobilom, pripnuté dovtedy na bedernom páse batohu, akosi chýba. Prehľadávam pre istotu všetky vrecká na sebe, batoh, ale
nič.
Je mi jasné, že puzdro vypadlo asi pri niektorom preborení sa do snehu. A tak podľa hesla „kto nemá v hlave, má v nohách“ sa otáčam pokorne na cestu späť a len dúfam, že som sa nemýlil. Pre istotu samozrejme pozorne sledujem svoju stopu sťa indiánsky stopár, lebo vypadnúť mi mohlo kdekoľvek.














   Hlavne sa obávam, aby nevypadlo niekde v úseku, kde som obchádzal snehové polia, lebo puzdro má „maskáčové“, khaki  farby, a tak by bolo dobre zamasko-
vané....Celú cestu si v duchu (ktovie, možno to bolo aj nahlas) nadávam do tých najväčších hlupákov. Nakoniec našťastie podľa predpokladu ma puzdro s mobilom „čaká“ neďaleko pred lúkou na Ďurkovci, pekne ležiac na snehu, pri jednom z miest, kde som sa preboril. A stíham to práve tesne pred definitívnym zotmením... Stalo sa mi to už tretíkrát, a stále som sa nepoučil. Alebo žeby už predsa? Tak to len čas ukáže, aj keď mám pocit, že už naozaj stačilo...


   Nočný bivak pod šírym nebom (je jasné, že na Pľašu som sa už nevracal) ako vždy stál za to, aj päť meteoritov som padať videl, ale zhasli tak rýchlo, že zaželať si niečo som ani raz nestihol.


Ráno schádzam zelenou TZT, majiteľ domu, kde mám zaparkované auto, ma pozýva na kávu, debatujeme
dobrú hodinu. Cestou späť sa zastavujem ešte pri drevenej cerkvi v Topoli, hanba, nikdy som tam doteraz nebol, tak to konečne napravujem.  Zastavil som sa aj pri Starine, kde v cestnom odkryve dobre vidieť čierne vrstvy nasvedčujúce prítomnosti ropy, vďaka čomu nám možno raz v budúcnosti náš krásny kraj rozryjú na mesačnú krajinu...



   Znova to ale v sumáre všetko stálo zato, a s „dobitými baterkami“ som opäť
v tom bežnom, každodennom uponáhľanom svete. 


                                                                                       Sašo


05.04.2011 21:29:10
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one