Talianské Dolomity 8.-11.7.2010


Predpoveď počasia bola veľmi priaznivá a tak sme už    na tretí pokus v zložení Majo, Maja, Paly, Kristina, Laďo   a ja - Luigi vyrazili s cieľom navštíviť Talianské Dolomity   v oblasti Cortina d´Ampezzo..


____________________________________________





  Predpoveď počasia bola veľmi priaznivá a tak sme už na tretí pokus v zložení Majo, Maja, Paly, Kristina, Laďo a ja – Luigi vyrazili s cieľom navštíviť Talianské Dolomity v oblasti Cortina d´Ampezzo.



Po 13tich hodinách sme zaparkovali Majovu Alhamru v pomerne lacnom kempingu pri jazere Misurina. Pri šiestich osobách, dvoch stanoch a aute nás to vyšlo na 8 Eur na osobu a noc, čo je v sezóne prijateľná cena ( kempe je pitná voda, horúca sprcha a hlavne dosť miesta na posta na nocovanie, avšak bez lavičiek a stolov). Po krátkej prestávke a posilnení sme vyrazili platenou cestou za 20 Eur autom na parkovisko neďaleko Rifugio Auronzo. Z parkoviska sme popri chate Lavaredo vyšľapali do sedla Paternsattel (medzi Paternkofel a Tre Cime) vystúpali celkom rýchlo a odtiaľ vyrazili vpravo hore na ferratu Paternkofel na 2746 mnm metrov vysoký Paternkoffel.


Už pri nástupe sme sa ferratovo zaodeli a použijúc „No Adecvato“ výstroj a čelovky vstúpili do prvého tunela ferraty. Ferraty sú to úžasným dielom Talianských vojakov z prvej svetovej vojny, ktorí v ťažko prístupných miestach bránili úžasne krásne územie Dolomitov pred rakúskymi vojakmi počas 1. svetovej vojny. „Každé zlo je na niečo dobré“, pretože nebyť týchto železných ciest – ferát, nebol by sa dnes v tých miestach natoľko rozvinul cestovný ruch. Museli to byť úžasne odvážni a silní ľudkovia. Ďakujem im.

  Cesta ferratou nebola veľmi ťažká, len miesta bez zaistenia vyžadovali trošku odvahy a lezeckej zručnosti. No stojí to za námahu vidieť a zažiť putovanie po oceľových lanách vo vertikálnych aj horizontálnych stenách a hlavne nás prekvapil 600 metrový tunel, ktorým sme zostupovali dole, skoro až k chate Drei Zinnen Hütte odkiaľ bol jedinečný výhľad na veľmi známy Tre Cime di Lavaredo (2999 m.n.m.) s vyše 500 metrovými kolmými severnými stenami.









  V krásnom počasí je to krásna túra a môžu si ju za účasti skúsenejších ferratistov skúsiť aj úplní začiatočníci ( ktorí nemajú strach z výšok – dá sa však vždy vrátiť ). Nadchnutí prvou ferratou a krásny počasím sme si po sprche v riadne horúcej vode navarili večeru, najedli sa a spokojne zaspali pod nádhernou hviezdnatou oblohou (za zvuku chrapotu - Laďovho pílenia:-).

  Ráno bolo znovu pekné, slnečné počasie a my sme sa rozhodli stráviť ho na ferate Ivano Dibona. Cestovanie dvoma lanovkami za 16 Eur na chatu Rifugio S. Lorenzi vo výške 3.000 m. Monte Cristallo je fakt veľmi zážitkové a samotná chata je východiskom aj na dve ľahké a krátke ferraty, no my sme si zvolili ferratu Ivano Dibona. Začína vľavo od chaty schodmi v skale po ktorých sme sa dostali na známu vzdušnú lávku kde natáčali aj film Cliffhanger so Silvestrom Stallonem.


Pokračujeme zostupom kolmými úsekmi hrebeňom, popri vojenských pevnostiach z 1. sv. vojny a kamenných terasách v kolmých, exponovaných, krásne vrstvených stenách až k záveru – dlhému zostupu kamenným suťoviskom, kde sa mi podarilo úpravou dezénu prerobiť vibramy na hladké lezečky :-) Celú cestu nás sprevádzal kŕdeľ prítulných vrán, čakajúcich na prídel odrobiniek od návštevníkov. Záverečná cesta lúkami, popri horskom potoku a umelom jazierku už bola pekná a k zaparková Alhambra nás odviezla nazad do kempu načerpať síl na budúcodňovú náročnú a krásnu ferratu na Punta Annu s pokračovaním na Tofana di Mezzo.

  Ráno bolo zdĺhavé a preto nás Majka odviezla cez Cortinu d Ampezzo na neďalekú odbočku vpravo a strmým stúpaním po sotva tri metre širokej ceste až ka chate Dibona, kde je parkovanie zdarma a dá sa nabrať aj pitná voda. Na ferratu nastúpili len Majo a ja. Z parkoviska vpravo strmým, za „pečaceho slunka“ vyčerpávajúcim stúpaním nás chodníček popri chate Rif. Pomedes. priviedol k štartu na ferratu Olivieri, ktorá vedie cez Punta Annu na Tofana Mezzo.


Veľmi nás potešili exponované, strmé a dlhé úseky kolmými stenami, ale už menej počet účastníkov – ferratistov, ktorých sme museli predbiehať v miestach, kde nám to terén aj ferratisti dovolili. Ak by som vedel, že za Punta Anou nás čaká ešte dlhý a značne exponovaný a preto aj pomalý postup stenami a snehovými poľami, bol by som pridal viac do kroku. Aj tak som Majovi ledva stíhal, čo ma vyčerpávalo až do takej miery, že som vrchol, obsadený turistami z lanovky, ktorá končí pod Tofany di Mezzo nemal chuť navštíviť a tesne pod ním som to radšej nasmeroval na stanicu lanovky. V Majom závese sme oficiálne uvádzaný čas ferraty 9 hodín stiahli na 4a pol hodiny. (Tak nech sa nikto nečuduje, že som bol unavený. Kto by sa chcel venovať ferratám športovo, navrhujem držať sa Maja :-) ).


No Majovi sa jeden vrchol zdal málo a tak sa po kratučkom cieľovom zvítaní rozhodol vybehnúť si na Tofanu di Dentro. Ja som sa po čajíku nechal pohodlne zviesť lanovkou do Cortiny D´Ampezzo, avšak som nevystúpil na predposlednej stanici, kde čakal zvyšok partie. Tá si po uprataní a vyprataní z kempu Alla Baita pri Misurine urobila v blízkosti túru, avšak počasie nevyzeralo priaznivo a rozhodli nás počkať. Po krátkej obhliadke Cortiny som sa rozhodol šliapnúť si to k nim, a po skratkách, kde možno vidieť krásne jazero, čo mi to trvalo dlhšie ako Majovi výstup na Dentro a zjazd dole. Ešte že mi prišli autom dole naproti.

  Na nocovanie sme si vybrali krásny flek na ceste za Cortinou, neďaleko k chate Dibona, ktorá bola naším východiskom budúci deň. Podľa predpovede malo večer pršať, čo sa aj splnilo, a my sme s Laďom boli radi, že sme mali v túto noc stan. Ráno po najedení a doplnení vody sme vyrazili na parkovisko a od rif. Dibona vľavo na trek okolo Tofana di Rozes. Popri krásne exponovaných, vyše 300 metrových lezeckých stenách (kde sme počkali na Maja, vracajúceho sa s vodou) sme vošli do doliny a popri množstve zákopov a pevností z 1. sv. vojny sme došli k vysokým vodopádom. Majo neodolal a rozhodol sa sprobovať silu a chlad padajúcej vody ale ja som s nepokojom sledoval na zgrupujúce sa mraky. Kľamre hore kolmou stenou nás všetkých (okrem Laďa, ktorý sa rozhodol odpočívať pri chate) voviedli do krásnej doliny s výhľadom na Tofanu di Rozes.









 Ale nakoľko už hrmelo, nebolo príliš veľa času na obdiv a snažili sme sa dostať čo najrýchlejšie na chatu Rifugio Guissani. Ja som sa ešte stihol vyhnúť krupám, ale zvyšok skupiny si ich riadne vychutnal. O to viac nám všetkým chutila obedná pauzička s pivkom za 5 Eur a zahrýznutím, po ktorej sme sa behom, pretože pršalo, pustili dole k parkovisku, k chate Dibona.
Prezlečení a spokojní s krásnými zážitkami počas 4 dní v Dolomitoch sme sa pustili nocou na dialnicu, aby sme v pondelok ráno nechýbali v práci.

  Boli to krásne dni a dúfam, že podobné nebudú ďaleko a my sa zas vybereme spoznávať krásy hôr a dolín a čerpať silu do pracovných týždňov.


Ak ste sa článkom inšpirovali a máte chuť zažiť Dolomity na vlastnej koži, tak sa
k nám môžete pridať  28.8.-4.9.2010 ..viac v plánovaných akciách na stránke !!!



                                                                                     Luigi


07.08.2010 11:53:16
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one