Svinica a Orla Perć 25.9.2011


Orlia prť je svojou dĺžkou a expozíciou najťažšou znače-
nou cestou v celých Tatrách. Vedie po hrebeni Svinica
– Wołoszyn od sedla Zawrat (2 158 m) do sedla Krzyżne
(2 112 m). Cesta je dlhá 4 km a pri celkovom prevýšení
približne 1 050 m trvá...

____________________________________________






Orlia prť je svojou dĺžkou a expozíciou najťažšou znače-
nou cestou v celých Tatrách. Vedie po hrebeni Svinica
– Wołoszyn od sedla Zawrat (2 158 m) do sedla Krzyżne
(2 112 m). Cesta je dlhá 4 km a pri celkovom prevýšení
približne 1 050 m trvá od sedla po sedlo okolo 6 hodín.
K tomu musíme pripočítať čas na prestávky a prípadné
čakanie na reťaziach. Cesta je zaistená umelými pomôc-
kami (reťaze, kramle, a 2 rebríky).
Cesta bola vybudova-
ná v rokoch 1903 až 1906, bola to prvá cesta typu via
 ferata v Európe a pôvodne sa uvažovalo o názve „Kozia perć“. Autormi cesty boli
 kňaz a profesor z Tarnowa Walent Gadowski a profesor z Krakowa Franciszek H.
 Nowicki, ktorí za pomoci Towarzystwa Tatrzańskiego vytýčili cestu. Pôvodný pro-
 jekt bol ambiciózny, cesta mala viesť od Mickiewiczových vodopádov na Kasprov
 vrch a cez Červené vrchy do Kościeliskiej doliny. Cesta bola populárna už od svoj-
 ho vzniku. Cesta má aj niekoľko obetí, prvá známa obeť bol Ján Drege v r. 1911
 (odtiaľ pravdepodobne názov Žleb Drege'a), ktorý zahynul v oblasti Granátov.


    My (tj. Vlado, Peťka, Juraj a ja) sme sa definitívne rozhodli na prechode Orlej
 Prti až v sobotu. Možností bolo viacej. No a keďže sme chceli ísť cez víkend (však
 kedy inokedy) a v peknom počasí, čo znamenalo veľa ľudí, vyrazili sme už o 3.45
 z Humenného. Poliaci majú Non-stop parkovisko (strážené), tak tento krát sa pla-
 teniu nevyhneme. Môžeme nechať auto u nás (Na Slovensku) zadarmo, ale máme
 toho pred sebou hodne, tak štartujeme z Palenice Bialczańskej, približne o 6.50.


    Začiatok je po asfaltke a asi po 40 min. sa odbočuje do lesa na upravený chod-
 ník na zelenú značku. Chodník strmo stúpa niekoľko minút a križuje zásobovaciu
 cestu. Potom sa už len ide a ide až k miestu, kde sa končí zásobovacia cesta a
 ďalej pomáha zásobovaniu nákladná lanovka. Nevšimli sme si skratku k chate
 (ich čierna značka) a zbytočne tak šliapeme o niečo dlhšie a dookola. Výhoda je
 len, že vidíme vodopád Siklawa za denného svetla (to sme zatiaľ netušili). Od
 Wielkeho Stawu Polskieho si odskočíme k chate v doline Pieciu Stawów Polskich.
 Je nádherná a zapadá do prostredia. Nebudem písať, kde to neplatí, ale je toho
 veľa na našej strane Tatier. Dvaja Slováci nám odporučili „domáci“ koláč a môže-
 me povedať, že bol super. Ešte sme kúpili magnetky a mohli pokračovať späť k
 Veľkému plesu a okolo neho hlbšie do doliny smerom k sedlu Zawrat po modrej.









    Celý čas pozerám na Hladké sedlo a Hladký štít prístupné aj z našej strany
 od sedla Závory, ktoré som niekoľko krát navštívil aj s bicyklom z LM. (80 km
 tam-späť + 3,5 h pešo z Kôprovej doliny, bicykel samozrejme ostal za Kmeťo-
 vým vodopádom). O chvíľu sa dostávame vyššie a začínajú sa ukazovať aj do-
 liny Tichá a Kôprová, Liptovské kopy, atď. S Vladom sa musíme vyzliecť do
 krátkeho, pot mi už steká až do topánok. Hneď sa ide lepšie. Obídeme hrebeň
 vybiehajúci z Malého Kozieho štítu a dostávame sa tak nad dolinku pod Kolem
 so Zadnim Stawom Polskim. Sedlo je na dohľad.

    Svinica je lákavo blízko a spoločníci sa nechávajú zlákať. Mne osobne je to
 jedno, ale upozorňujem, že to nie je až tak blízko, ako to vyzerá. Svinica je tiež
 sprístupnená reťazami, ale napriek tomu nepatrí do Orlej Prte. Prekvapuje ma
 obrovský pohyb na tento, nie až tak ľahký vrchol (pokiaľ nejdete z chaty alebo
 z Kasprovho vrchu kde je lanovka). O 11.40 sme hore. Vrchol je plne obsadený,
 a tak zostávame na predvrchole. S Peťkou si odskočíme medzi tú hordu ľudí
 aspoň si obzrieť Červené vrchy. Zo Svinice je krásny kruhový výhľad na celé
 Západné Tatry a vďaka zalomeniu Tatier do oblúka aj celé Vysoké Tatry až po
 Belianske. Ani neviem čo dať medzi fotky.











    O Jurajovom jedení som písal v predchádzajúcom článku, tak teraz o tom
 pomlčím, ale jedol skoro všade :-). Zato Vlado más v poslednej dobe nejaké
 problémy, lebo skoro nič neje. Kto ho pozná, vie o čom píšem. Na podrážde-
 nie žalúdka zje zvyčajne štyri rožky a až tak začne jesť.


    Návrat do sedla bol rýchli, len Juraj sa sem tam dostal medzi ľudí a trochu to
 trvalo. V sedle si znova oddýchneme pred samotnou „feratou“. Zisťujem, že s vo-
 dou to viacerí podcenili, takže ak tam niekto pôjde, berte si minimálne 2 litre vo-
 dy (dobrá rada aj pre tých, čo si myslia, že pijú pomenej). Nasledujúce hodiny sa
 dajú ťažko popísať. Jeden vrchol za druhým, reťaz, kramľa, kramľa, reťaz, rebrík,
 ... K článku prikladám peknú mapku a výškový profil Orlej Prte. Profil z netu som
 trochu doplnil o ďalšie vrcholy a sedlá. Zaujímavé boli prechody cez Zmarzlu Prze-
 lecz, Koziu Przelecz aj Koziu Przelecz Wyzniu. Všetky na husto zaistené reťazami
 a pod. Prechádzali sme cez známu (pre horolezcov) Zamarlu Turniu, kde sú pek-
 né horolezecké cesty. Ráno pri výstupe do sedla som tam nikoho nevidel, ale pri
 prechode vrcholu už niekoľko družstiev doliezalo na vrchol.


    Na Kozom štíte sme boli o 14.20 a mali dlhšiu prestávku. Stretli sme aj dvoch
 Slovákov z chaty, ktorým sme odporúčali prejsť celú feratu. Ale až teraz došli na
 Kozí, pritom my sme boli aj na Svinici. Čo bola asi 2 hodinová zachádzka. Rozho-
 dujú sa zostúpiť po čiernej do doliny a my pre pokračovanie Orlej Prte. Stále si
 myslíme, že doma budeme v rozumnom čase. No pred nami sú ešte skoro 3 km
 hrebeňa. Podľa toho čo vidíme a čo si pamätám z minula, by sme to mali prejsť
 rýchlo. No ale pamätám si veľmi zle (vtedy som to preletel za 3 hodiny) a vidíme
 len pár vrcholov. Veľa veľa ďalších je v zákryte. Presne ako na Zélande, na hrebe-
 ňovke v parku Tararua (článok Za 6 dní, 6,5 km).











    Z Kozieho štítu je to pohodlné, najprv dole a potom mierne hore-dole a až po
 sedlo nad Buczynowou dolinou (Przelaczka nad Buczynowa Dolinka). Tu značka
 prudko klesá žľabom Kulczyńskiego až ku komínu, ktorým sa prekročí pilierik
 na stranu Granatov. Samozrejme s pomocou reťazí. Granaty sú tri. Zadni, Poś-
 redni, a Skrajny. Na každý sa stúpa a znova klesá do sedla. O 16.40 vystupu-
 jeme na posledný – Skrajny. Oddýchneme pár minút, ale nemôžme sa zdržovať,
 lebo západ slnka sa blíži a chceme byť dovtedy aspoň na konci hrebeňovky.
 Najlepšie až dole pri Veľkom plese.


    Posledný úsek Orlej Prte vyzerá z Granátov ako chodecký. No znova len vyze-
 rá. Reťazí je tu ešte dosť. Väčšinou na severnej strane hrebeňa, kde sa často
 schádzalo, a k tomu sa pridala vlhkosť na vyšmýkaných skalách. Takže musíme
 byť ešte opatrnejší, čo po 11 hodinách nie je také jednoduché. Od Przelecz No-
 wickiego vedie chodník už len po južnej strane. Krásne nás osvetľuje zapadajúce
 slnko a pohľady zamestnáva aj záchranná akcia s vrtuľníkom (oproti cez dolinu
 na modrej značke, ktorá ide z Morského Oka). Vrtuľník najprv pekne blízko naletí,
 vysadí doktora a odletí trochu bokom. Po pár minútach naloží doktora aj zranené-
 ho. Je to ďaleko, takže detaily si domýšľame. A je preč. My sme sa zase priblížili
 k sedlu Krzyzne. Pod Wielkou Buczynowou Turniou sa hodne schádza a následne
 vychádza po dlhom reťazovom úseku. Úsek prejdeme rýchlo, myšlienky na blízky
 koniec nás poháňajú, a o 17.45 sme v sedle Krzyzne.


    Orliu Prť, od sedla Zawrat po sedlo Krzyzne sme prešli za 4.45 hod. Veľmi pek-
 ný čas a bol by ešte krajší, ale spestrili sme si deň výstupom na Svinicu. Využí-
 vame posledné lúče slnka a dáme spoločnú fotku. Odteraz už len dole. Zo sedla
 sa prudko schádza do kosodreviny, obíde sa pilier k potoku, kde dopĺňame vodu
 a pokračujeme krížom cez Buczynowu dolinku. V doline Roztoka vidíme ako sa
 rozsvecujú svätojánske mušky. Aj nás to čaká. Pred posledným zostupom k ple-
 su sa už musíme obliecť. Teplota rýchlo klesla. Pri mostíku cez Potok Roztoka
 zapíname čelovky. Od teraz sa nám svet zúžil na pár metrov štvorcových osvie-
 tených bielym svetlom. S Peťou by sme mali kúpiť nové baterky, lebo svetlo nie
 je biele, ale pripomína nám nepríjemné šero. No Poliaci majú pekné chodníky a
 tak to ide pomerne dobre.









    Cesta v tme rýchlo ubieha a po hodine a pól sme na asfaltke. Vydýchli sme si
 a asfaltku doklepeme v dobrej nálade. Niekoľko ľudí ide aj oproti, pravdepodobne
 na Morské Oko. Dokonca sa tu rozvážajú aj autami. Posledný rovný úsek osvet-
 ľuje od rampy autobus a v tom opare vyzeráme ako zombíci. Aj sa tak cítime, veď
 sme boli na nohách 14,5 hodiny. K tomu 6 hodín cesty z HE do HE.


    Auto nachádzame na mieste, kde sme ho nechali a môžeme vyraziť na cestu
 domov. Čas príchodu domov sa nám nejako posúva. O 2-3 túry budeme chodiť
 z Tatier rovno do práce alebo školy :-).


                                                                                 Dušan

03.10.2011 20:04:58
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one