Zakarpatská Ukrajina

Dátum : 22.6.2014          Autor : Miroslav Porada

Fotogaléria >>>
Na nedeľu 22. júna predpoveď počasia nebola príliš optimistická. Ale dlho plánovanú akciu – výstup na poloninu Runu  (1 479 m n.m.) už nemal nikto odvahu odvolať. Z Medzilaboriec sme vyrazili ešte pred východom slnka a pred ôsmou hodinou sme už pripravení stáli pri turistickej základni za obcou Lumšory. Dlho sme neotáľali. Prvého náhodného domorodca sme sa pre istotu ešte spýtali na cestu. S ochotou ukázal smer cesty i odporúčanie aby sme nespevnenou cestou autami pokračovali asi 2 km ďalej. Nebola to dobrá rada a po asi 150 m sme to vzdali. V duchu sme hromžili. Dobré bolo, že sme mu nedarovali ešte aj pivo, ktoré si za túto informáciu nehanblivo žiadal.
 
                       

    Z turistickej základne Lumšory na poloninu Runu vedie lesná cesta dobrej kvality. Stúpanie nie je veľmi náročné. Čo možno niektorým bude chýbať, tak to je absencia turistických značiek (na celej trase som videl iba jednu). Ale zablúdiť sa asi nedá. Kráčame v tichosti rozdelení na dve skupiny. Vpredu, niekoľko sto metrov, mladší a fyzický zdatnejší. Vzadu rozvážnejší. Až ku Komsomoľskému jazeru asi nič nezaujme okrem vskutku mohutných stáročných bukov akých u nás už nevidieť. Pri Komsomoľskom jazere stretávame sympatického stále sa smejúceho chlapíka so psom. Vraj je zo susednej obce Lipovec. Čo ma spoločné s troma mladíkmi ktorí na lieskové palice chytajú ryby sme sa nedozvedeli. Prichádzam k jednému z nich. Ukazuje mi veľkú sklenenú fľašu, známy tzv. uhorkáč, plnú malých (do 10 cm)  karasov. Vraj má doma jazierko a tam ich chce vypustiť. Nie veľmi sa mi tomu chce veriť. Totiž s rybkami zaobchádza nešetrne, niektoré sú už polomŕtve. Skôr by som uveril, že je to akčná skupina domorodých „ichtyológov“ výlučne orientovaná na kuchynské spracovanie rýb.

    Po viac ako 2 hodinách pochodu vstupujeme na poloninu. Naskytá sa pekný výhľad na susednú Ljutanskú holicu (1 375 m n.m.). Nenápadným chodníkom ukrytým v čučoriedí a vysokých trsoch štiavu alpínskeho smerujeme na malý hrebienok odkiaľ sa odkrývajú prvé pohľady na poloninu Runu. V týchto miestach už stojíme na panelovej ceste (vojenská prístupová cesta z obce Lipovec k bývalej protiraketovej základni). Pod svahom je rozvalina akejsi väčšej stavby. A obďaleč je ďalšia ruina stavby. Vraj bývala turistická chata. Čo stojí za povšimnutie tak to sú majestátne buky rastúce na okraji poloniny. Keď som ich zočil napadlo ma iba jedno. Asi takto som si predstavoval pralesné buky pri čítaní jedinečnej knihy z prostredia Ukrajinských Karpát od prof. J. Komárka: Lovy v Karpatech (1942). Rastie tu aj nenápadná jelša zelená (náhrada kosodreviny vo východných Karpatoch). Jednotvárny zelený koberec poloniny zdobí neveľa kvetov. Na viac pozorovaní som už nemal čas.

 
                        

    Všade dookola je ale pusto. Nikde živej duše okrem dvoch aut s posádkami náhliacimi sa po panelovej ceste do údolia. Nápadne ticho zavládlo nad rozsiahlymi poloninskými priestranstvami.  Obloha sa hrozivo zatiahla dažďovými mrakmi. Rozpršalo sa. Začali padať aj krúpy. Až do tejto chvíle skupina „rozvážnejších“ mala všetko pod kontrolou. Potom skupina vpredu ľahkovážne odbočila doprava a smerovala na ostrohu poloniny k neidentifikovateľnému vzdialenému objektu. Neznámy objekt bol výzvou pre športovca v skupine a cieľ dosiahol behom. My ostatní v sprievode občasného dažďa sme dorazili k pamätníku partizánov o čosi neskôr. Nastal čas na cca polhodinový oddych i poznanie že toto nie je najvyšší bod poloniny.  

    Väčšina rozhodla, že lepšie bude si dať pivo v turistickej základni ako sa v takomto nečase plahočiť na vrchol poloniny aj tak zahalenej v mrakoch. Len Voloďa a ja sme sa z tým nezmierili a po rozlúčke na rázcestí sme sa rýchlym krokom po panelovej ceste vybrali k vrcholu. Opäť sa rozpršalo a valili sa kúdole mračien. Napokon asi po pol hodine sme to vzdali aj z dôvodu aby ostatní na nás dlho nečakali. Ešte dodám, že Voloďa, prezývaný aj Rys, v ktorého žilách koluje pravá krv donských kozákov je neúnavný chodec s ktorým som prebrázdil nejeden kopec ukrajinských hôr. Tempo chôdze síce máme rozdielne. Dôležitejšie je že pre hory nám srdcia bijú v rovnakom rytme.

 
                         

    Cestou do údolia sme potom stretli dve menšie skupinky ukrajinských turistov a jedného mladíka z Užhorodu, ktorý sa rozhodol že prenocuje v stane na polonine. Počasie sa pomaly menilo k lepšiemu. My sme už ale pohodlne sedeli na terase turistickej ubytovne „U Cimbora“. Spomeniem ešte že zaujímavosťou turistickej základne Lumšory sú horúce kúpele na spôsob sauny. Princíp spočíva v tom, že nad otvoreným ohňom sa zohreje voda nad 45°C, ktorá sa potom vlieva do veľkých okrúhlych kovových vaní umiestnených v drevených  uzatvorených prístreškoch. Po takomto vyhriatí v kúpeli sa návštevník následne ochladzuje v studenom horskom potoku.

    Pri návrate domov sme v podhorskej obci Turičky za symbolický peniaz kúpili čučoriedky. Obidve strany boli z obchodu nadmieru spokojné. Predávajúca žena nesmierne vďačná. Videl som v jej očiach, že my pre nich skutoční boháči. Kto neverí nech navštívi tieto kraje. Poniektorí dali prednosť inému druhu ovocia  (v tekutom stave len pre plnoletých). Dôležité - všetci spokojní, niektorí  družne veselí.

    Za seba môžem len dodať, že v tomto roku som vystúpil na dve poloniny v ukrajinských horách. Obidve vo mne zanechali pozitívne pocity ale aj  túžbu čoskoro navštíviť tieto hory zas.



                                                                                                                                        Miro Porada
26.06.2014 08:08:20
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one