Polonina Bukovska na Ukrajine 2.-3.6.2012


Krajom pod Poloninou Bukovskou som sa túlal na bicykli
pekných pár rokov dozadu, ale na jej hrebeni som ešte
nebol, a tak keď prišla ponuka zúčastniť sa túry v tejto
menej známej oblasti Zakarpatia, váhať nebolo prečo.
Snáď len nie najlepšia...

____________________________________________





    Krajom pod Poloninou Bukovskou som sa túlal na bicykli pekných pár rokov
 dozadu, ale na jej hrebeni som ešte nebol, a tak keď prišla ponuka zúčastniť sa
 túry v tejto menej známej oblasti Zakarpatia, váhať nebolo prečo. Snáď len nie
 najlepšia predpoveď počasia odstrašovala, ale zase vyvažovala to zvedavosť
 uvidieť a zažiť jazdu vlakom po trati nazývanej aj „Podkarpatoruský Semmering“.


Kvôli zlému počasiu vyrážame o deň neskôr, ako bolo
pôvodne v pláne. Auto odstavujeme na hranici v Ubli,
nahadzujeme batohy na chrbát  a ďalej pokračujeme
už pešo. Hranicu prechádzame hladko, s minimálnym
zdržaním, v jednom obchode meníme eurá na miestnu
menu hrivnu, a už kráčame smer železničná zastávka
Malyj Bereznyj. Do odchodu vlaku nám zostáva času
tak akurát, aby sme v blízkom „krčmoobchodíku“ utuži-
 li tímového ducha a pripili zároveň na úspech nadchádzajúceho turistického dob-
 rodružstva.
Ešte pred príchodom vlaku si uvedomujem, že „širokorozchodkou“
 vlastne pocestujem prvýkrát v živote...Drevené lavice vo vlaku ma veľmi nepre-
 kvapili, viac a nepríjemne však už sociálne zariadenie v ňom na turecký spôsob.
 
Priamo v našom vagóne ženička na vedľajšej lavici  ponúkala niečo na občerstve-
 nie, a tak som si dal kávu (v prepočte vyšla cca na 30 centov), chutná však veľmi
 nebola. Jazda v stúpaní pod Užockým perevalom (priesmykom) stála ale ozaj za
 to, neviete, na ktorú stranu sa skôr dívať. Bodaj by nie, trať prekonáva trasu Vo-
 losianky – Užockyj pereval (vzdušnou čiarou 7,5 km) serpentínami, pomocou via-
 duktov a tunelov a na 19 km dĺžke trate prekonáva prevýšenie 362 m. A to všet-
 ko strážia pozorne uniformovaní strážcovia so samopalmi na pleciach, pred prí-
 padným nečasom s možnosťou úkrytu v strážnych búdkach.


Po „železničnom“ zážitku vystupujeme na stanici Sian-
ky, odkiaľ sa bez zdržania napájame na žltú ukrajinskú
turistickú trasu č.14, ktorá nás má doviesť na červenú
TZT, prichádzajúcu od Užockého perevalu. Od stanice vy-
stúpame do širokého sedla s ojedinelými domami. Pod
lesom vidíme pamätník padlým v I. Sv.vojne. V týchto
miestach sa žltá vnára do lesa, a po krátkom stúpaní už
kráčame po pomerne ostrom a zalesnenom hrebienku.
 Často musíme obchádzať popadané stromy, bylinný podrast je dosť hustý. Ko-
 nečne vychádzame z lesa na lúku, kde sa pripája červená TZT. Táto vedie strie-
 davo už krajším starším lesom a občas peknými lúkami. Náhle sa stáča doprava
 strmo dole mladinou, na mokrom podklade je problém udržať sa na nohách, a
 tak všetci používame mladé stromčeky a kríky ako oporu. Až po prekonaní tohto
 úseku pohľadom späť z voľného terénu vidíme, že pokračovanie rovno by bolo
 ešte strmšie...
Sme na sedle a po krátkom úseku nachádzame miesto s lavica-
 mi a stolom, s modrou kváziznačkou na stromoch, podľa čoho vieme, že by sme
 mali byť nad prameňom Uhu. K prameňu nás dovedú aj „práporky“ z potrhaných
 plastových tašiek, označujúce trasu k nemu. Nachádza sa cca 50 m pod sedlom
 a naberáme si z neho vodu. V sedle stretáme aj trojicu mladých ľvovských turis-
 tov, ktorých cieľom je Pikuj. Zo sedla už vidieť pekne aj „náš“ samotný hrebeň
 poloniny Bukovskej, na ktorý nás však neminie ešte prekonať esíčkovite zahnutú
 trasu čiastočne lúkami, časť lesmi.











    Konečne prichádzame na prvú poloninskú lúku samotnej Poloniny Bukovskej.
 Počkáme dvoch opozdilcov, a vedno sa na krásnej lúke posilníme neskorým obe-
 dom, obkolesení čučoriedkovým porastom, navyše potešení pohľadom na malé
 jazierko. Konečne krásne prostredie polonín, kvôli čomu sme sem prišli...Z lúky
 vidieť aj pekne prakticky celé poľské Bieszczady. Napokon posilnení vstávame a
 smerujeme na východ. O necelú polhodinku sa na hrebeni zjavujú prvé skalné
 útvary, skrášľujúce už aj tak krásnu scenériu. O ďalšiu polhodinku sú to pre zme-
 nu krásne sucháre ihličnanov, tie v kombinácii so skalami vhodne dopĺňajú zele-
 né stromy a kry, porast čučoriedčia. Proste nádhera, v takých chvíľach si hovorím,
 radosť žiť...Aby sa nám nezunovalo, nasleduje pasáž čiste lúčna, preťatá iba lad-
 nou líniou vychodenej pešiny.
Vzadu vidíme Pikuj, vpravo zase Ostrú horu, vzbu-
 dzujúcu rešpekt, keďže jej prevýšenia na rozdiel od poloniny Bukovskej sú o dosť
 väčšie.
Občas nás prekvapujú aj viac či menej vypálené miesta, pravdepodobne
 spôsob udržiavania týchto polonín, čiže ochrany pred ich zarastaním, keďže spá-
 sať  tieto nálety už ani tam nemá čo. Ale to si možno len domýšľame.
Takmer
 bezchybný dojem okrem toho narušuje iba dvojica širokých stôp od kolies nák-
 ladných áut, pravdepodobne od výkupcov čučoriedok, ktoré sa tu v sezóne hojne
 zberajú. A vlastne ešte jedna vec, a to stále silnejší vietor, ktorého nárazy nás
 začínajú vyhadzovať z rovnováhy. Takmer pri každom zdvihnutí jednej nohy nás
 to „hodí“ o polkrok vedľa, a tak sa potom prácne z čučoriedčia musíme vracať na
 úzky a hlboko v teréne zarezaný chodník.









    Jeden – dva vŕšky pred sedlom Ruskaja puť vidieť na lúke tesne nad hranicou
 lesa asi šesť stanov, ťažko na diaľku odhadnúť, koho asi sú. Na ďalšom svahu vi-
 díme v diaľke pred nami skupinu voľne sa pasúcich koní, sťaby celá polonina im
 patrila, a tešíme sa na stretnutie s nimi. Nie sú ani plaché, ale ani otravné, a tak
 je to pre nás skutočný zážitok. Nasleduje ďalší krásny lúčnatý úsek, už sme pred
 sedlom Ruská puť, a rozmýšľame, že tam zabivakujeme. „Deda spráchnivetého“
 (niežeby už naozaj bol dedo) totiž kolená bolia už tak, že dole kopcom radšej
 cúva, aby ich šetril. Ešte som to nevidel, a rozmýšľam, či je to dobré riešenie...
 Je už ale aj pomerne pokročilý denný čas, a tak rozhodnutie je kolektívne.
Tes-
 ne pod sedlom je množstvo krásnych žltých kvetov, nepoznám však ich názov.
 Vidieť aj bohatý prameň vody, je upravený a voda vyteká z neho dreveným kory-
 tom. Na večer však vody máme dosť, a tak sa vyberáme rovno do lesa, traja z
 nás majú celty a tak potrebujú stromy na ich upevnenie. Miesto nachádzame
 vedľa lesnej cesty, v miernej terénnej zníženine, jedinom kúsku roviny, inak vša-
 de sú len strmé svahy. A tak chystáme miesta, dvaja aj čosi teplé varíme, deba-
 tujeme.
Nad ránom ma prekvapujú padajúce kvapky vody, a tak rýchlo vyberám
 Žďárskeho vak a nasúvam sa do neho aj so spacákom, na batoh naťahujem obal
 proti dažďu. Večer som veril, že v noci nezaprší...Ako sa neskôr ukazuje, nebol to
 ani tak dážď, ako kondenzujúca vlhkosť z ťažkej mokrej nízkej oblačnosti, ktorá
 sadla na poloniny, pričom silný vietor zhadzoval jej kvapky z listov stromov. To už
 som tušil, aké bude pravdepodobne pokračovanie. Ráno po zbalení vychádzame
 z lesa, vystúpame do sedla. Vietor je neskutočne silný, ešte trochu silnejší ako
 včera, ale hlavne, viditeľnosť v tej hmle je sotva 10-20 m, a tak z výhľadov by ne-
 bolo nič.
Zhodujeme sa, že pokračovanie na Pikuj takto nasilu nemá zmysel (na-
 vyše Jano dostal SMS-ku o naplánovanom pohrebe v rodine na ďalší deň) a roz-
 hodujeme sa, že sa ide dole. Môj prvý pokus o Pikuj teda nevyšiel, ale bez výh-
 ľadov by pre mňa ani nemal cenu. Aspoň budem mať dôvod vrátiť sa...









    Spravíme aspoň foto pri drevenom kríži, namaľovanom ako breza, a schádza-
 me viditeľným chodníkom dole na južnú stranu hrebeňa. Sprvu lúkou, potom sta-
 rým pekným lesom s krásne zakvitnutým kobercom cesnaku medvedieho. Už po
 polhodine sme pod pásmom lesa na lúkach, hmla v tejto nižšej výške ustúpila
 natoľko, že vidíme obce Bukovec, Perechrestnyj. Do druhej z nich je výhodnejšie
 zostúpiť, sme tam o trištvrtehodinku. V pekne vynovenej cerkvi práve končí omša,
 zopár ľudí zájde do krčmoobchodíka, kde sa zaujímame o odvoz do obce Užok.
 Nie sme veľmi úspešní, ak nerátam jedno vypité pivo na doplnenie kalórií i osla-
 vu bezproblémového „zostupu“. Vydávame sa tak do dediny, kde už úspech pri-
 chádza, keď v jednom z dvorov vidíme Ladu i jej majiteľa, a rýchlo sa dohodne-
 me. Vypýta si  40 Hr na osobu (cca 4.- eur/osoba), keďže cesta (puť) je zlá. Nuž,
 o tom nepochybujeme, lebo z bikovej túry ju už dobre poznáme...Skutočne, po
 tejto zime je znova v horšom stave, rozmýšľam, ako bude vyzerať o pár rokov.
 Cestou sa veľa dozvedáme o živote miestnych, ako im museli v najhoršej sneho-
 vej kalamite prerážať cestu tanky, ako skupujú „celé Zakarpatie“ synovia jedné-
 ho z nemenovaných najvyšších predstaviteľov štátu...Ono by ani nemusel nič ho-
 voriť, stačilo vidieť a zažiť tú cestu-necestu, a obraz o ťažkom živote miestnych
 by bol jasný tak či tak.
Pri príjazde do Užoku máme šťastie, keď vlak nám odchá-
 dza o 20 minút. Ukrajinské dobrodružstvo pomaly končí. Neprešli sme toho síce
 veľa, tento článok píšem skôr ako návod, ako sa dá urobiť pekná túra na Ukraji-
 ne aj bez auta či cesty autobusom. Existujú priame spoje Bratislava – Humenné,
 potom s jedným prestupom v Snine do Uble a ďalej napríklad podľa článku...



                                                                   Alexander Daňo




12.06.2012 19:15:14
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one