Polonina Boržava - Zakarpatská Ukrajina 2.-5.7.2010


Tak si ráno stojíme na stanici a čakáme na ďalších ľudkov, ktorí sa dnes spolu s nami poberajú na ukrajinské dobrodružstvo. V plnom počte čakáme           na autobus, ktorý mešká už 20 minút..


____________________________________________






Tak si ráno stojíme na stanici a čakáme na ďalších ľudkov, ktorí sa dnes spolu s nami poberajú na ukrajinské dobrodružstvo. V plnom počte čakáme na autobus, ktorý mešká už 20 minút. Ukrajinská hranica nám dáva zabrať, ale nás ženie túžba po dobrodružstve a tak vydržíme. Po dlhých minútach strávených práve na nej, sme konečne na Užhorodskej stanici. Všetci ju obiehame dookola a naháňame ujčeka, čo nám má zmeniť peniažky. Nemáme ani na pivčisko. A je tu výdych, ujček nájdený a chlapi hasia smäd blahotodárnou tekutinou zvanou PIVO :o) Mini autobus nás vezie bližšie k nášmu  štartu a tak sa po dvoch hodinách ocitáme v Chuste. Odtiaľ nás berie maršrut do východiskovej dedinky Nižnij Bistrij.   Šikovný to ukrajinec nás vezie má aj dva české vodičáky a Terka mu spríjemňuje cestu svojim štebotaním.


Pod stromom v dedine dáme pivko, papáničko, dokúpime posledné potraviny a šup ho, batohy na plecia a ide sa. Je nám teplo už od prvých krokov do kopca, slnko pripeká a vetríka nikde. Najprv prechádzame cez súkromné políčka a potom ide lesná cestička. Výšku naberáme celkom rýchlo, ale aj rýchlo zastavujeme a oddychujeme. Páľava to riadna. Pod nami v doline sa zrkadlí rieka a mňa napadá jediné, skočiť si dole a schladiť hlavu. Príroda je krásna, kocháme sa lúkami a údoliami a pomaličky smerujeme hore. Števo, Tomáš a Janka sa trošku zdržali, ale nič to veď nás dobehnú.  Po pár miernych klesnutiach a opätovných výstupoch sa rozkladáme na okraji lesíka pri veľkej lúke. Staviame stany, varíme, pripravujeme ohník a čakáme na troch opozdilcov. Nie a nie prísť. Už najedený sa dozvedáme, že zatáborili nižšie pod  nami a zajtra nás dobehnú. Aká to vymoženosť, mobil.


Ráno sa prebúdzame do krásneho a teplého dňa. Milan správny zálesák, nachádza vodu a spolu s Robom dopĺňajú naše fľaše. Čo chvíľa je pri nás aj    zvyšná partia. Ešte rýchlo dobalíme posledné veci, keď tu zrazu riadny hrom. Fúha, riadna šupa a keď vyjdeme z lesa, vidíme ako sa na nás valí búrka. Asi nás chce popohnať. Pridáme do kroku a unikáme jej. Na nás sa stále usmieva slniečko. Krásne lúkami a lesíkmi si kráčame a oddychujeme. Rozprávame sa o všetkom možnom. Na chvíľu nás dobehne aký taký dáždik, ale mi schovaný v lesíku pod stromami máme pohodičku. Chvíľu odpočívame a po daždi ideme ďalej so slniečkom nad hlavou. Najviac sa tešíme keď zbadáme čučoriedky. Vau, ale ich je. To ešte netušíme, že sa ich na celom hrebeni ojeme neúrekom. Pasieme sa ako ovečky, každý pri svojom kríčku a nevieme sa tej lahodnej pochutiny nabažiť. Naše kráčanie vedie hore a dole po kopcoch a sedielkach a tak stále, keď vyjdeme na väčší kopček, posedíme si povegetíme, kávičku si uvaríme a potom ideme ďalej. Naše kráčanie neustále sprevádza napchávanie sa čučoriedkami.











Stále niekto postáva pri nejakom tom kríčku a pochutnáva si. Dnešný posledný kopček je Kuk, 1361 m  a pod ním sa chystáme zatáboriť a stráviť noc. Zasa nám chýbajú opozdilci Števo a Tomáš. No tí nás už tak skoro asi nedobehnú. Nebola by to až taká galiba, keby nemali Jankin spacák. Tomáš ako džentlmen ho niesol, ale nedoniesol. Janko a Janka sa budú musieť zohrievať v jednom spacáku a pod celtou. Stany postavené, bruchá naplnené, chvíľu ešte pri ohníčku sedíme a potom sa do sníčkov ponoríme.


Milan nás opäť ráno oboznamuje s tým, kde si môžeme doplniť vodu. Poslušne každý dopĺňa fľaše. Akého šikovného chlapa tu máme :o) Dnes vyrážame už zavčasu, potrebujeme prejsť dosť veľký kus cesty, aby sme sa držali akého takého plánu a v pondelok boli doma. Len čo zbehneme o kúsok nižšie do sedielka, už sa opäť pasieme na čučoriedkach a jahodách. Je to lahoda. Všetci si spokojne plníme brušká a kráčame na ďalší kopec. Postávame a kocháme sa krásou tejto zeme. Čas dnes máme dobrý, tak spokojne kráčame. Slniečko nám pripreká a rozpaľuje nás. Pred sedlom Príslop zle odbočíme a stojí nás to 3 hodiny. Späť na hlavný hrebeň musíme traverzovať cez 3 debry. To čo sme si ráno privstali sme teraz stratili. Odmenou nám je pole čučoriedok, do ktorých sa zase s chuťou púšťame. Čas sa kráti a poniektorí už musia byť v utorok v práci. Prejsť celý hrebeň sa nestíha. Robo, Terka a Maťo opúšťajú naše zoskúpenie a pred asi najkrajšou časťou hrebeňa sa odpájajú. Schádzajú do dedinky Rečka. Na spoje majú veľké šťastie, a tak sa rýchle dostávajú do Užhorodu, na hranicu a domov. Po hrebeni kráčame už len piati.


Práve teraz začínajú tie najkrajšie výhľady. Je to fakt paráda, len keby sa na nás z juhu nevalili tie búrkové mračná. Je nám jasné, že to schytáme, ale schovať sa už nie je kde. Keď začínajú padať prvé kvapky, nespočetne veľké množstvo motýľov sa ide zjašiť. Sú pekne žlté, ale doterné. Máme ich všade, na ruksakoch, na oblečení aj pod ním. Tiež sa chcú schovať. Ja a Dušan, naťahujeme na seba goráč. Milan vytiahol dáždnik, ale po zvážení bleskov ho vymenil za celtu. Jano s Jankou márne pátrajú po celte, ale tá sa vyparila z batohu niekde po ceste. Chvíľku stojíme schovaný pod Milanovou celtou. Po prehrmení tej najväčšej búrky kráčame v daždi ďalej. V topánkach nám čvachtá voda a rozmýšľame, kde sa dnes uložíme. Bez celty a jedného spacáku to bude trochu problém. Milan opäť hľadá vodu a ja s Dušanom ideme na obhliadku okolia. Víťazoslávne nachádzam zrúcaninu chatky. Super, teším sa. Sú v nej aj dosky na spanie, na ktorých sa môžu naši traja členovia vyspať a nezmoknúť. My dvaja máme stan. Príjemne unavený a najedený rýchlo zaspávame. Neúnavný Milan sa ide ešte prejsť. Janko s Jankou sa zohrievajú pod jedným spacákom.


Slniečko nás ráno ťahá zo stanu, je v ňom na nevydržanie. Kávička na ráno, balenie a ide sa. Zachádzame ešte doplniť vodu a už sme hore na kopci Magura Žide, 1516 m. Tu sa rozdeľujeme aj my piati. Ja, Duško a Milan chceme ešte zájsť na najvyšší vrch Stoj, 1681 m. Je to asi taká  dvojhodinová zachádzka. Janka po tom netúži, a tak aby nešla sama Janko kráča spolu s ňou. My traja nahadzujeme svižné tempo a čo nevidieť sme na Velkom  Verchu, z ktorého sa dá schádzať dole do Volovca alebo ísť na Stoj. Chvíľu tu posedíme a obzeráme výhľady. Vidno už aj na druhú stranu a na Volovec. Na najvyšší vrchol vedie krásny hrebeň a my si to vychutnávame. Chvíľami svieti slnko, chvíľami fúka vetrík a je pod mrakom. Na vrchole sme asi za hodinku a tam si dáme občerstvovaciu stanicu. Na vrchole je riadny bordel, pozostatky radarov. Sedíme a dívame sa na vôkol až nás postupne zahaľujú mraky. Sú to zasa búrkové, a tak rýchlo utekáme preč. Na krátky čas nás doženú a celkom riadne polejú. Pred nedávnom svietilo slniečko a teraz stojíme na tom istom vrchole z ktorého sme odbáčali na Stoj, na Velkom Verchu v hmle a zime.











Teraz nás už čaká len schádzanie, ktoré si švihneme rovno popod elektrické vedenie. Je to riadna strmina a po tom daždi celkom mokré, ale sme rýchlo dole.  Milan sa umýva v potoku a my sa sušíme na slniečku. Janka s Jankom začali schádzať skôr ako mi a skôr sedia na pive niekde v krčmičke. Po nejakom čase sa tam dostávame aj mi a po ceste obdivujeme ich „krásne zaplátané diery na cestách“.  Závideli by asi všetci Slováci :o) štrkom a hlinou. Naše putovanie končíme troj hodinovou cestou vo vlaku a nočným posedávaním na stanici v Užhorode. Ráno prvým spojom cestujeme do Humenného. Kuriózne je to že za tri hodiny vo vlaku sme zaplatili asi 1 euro a za cestu z Užhorodu do Michaloviec 6 eur. Janka s Jankom ostali spať vo Volovci a pricestovali v ten istý deň ako mi, ale až v podvečer spolu s Tomášom a Števom. Výlet stál za to a som rada, že som na ňom bola. Škoda len že sme ho nedokončili všetci spolu. Teším sa na ďalšie takéto spoločné výlety.


                                                                                  Peťka :o)
26.07.2010 10:35:53
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one