Pas nenííí ..ta ideme do Bieszczad 17.-19.7.2009


Ukrajina, Ukrajina...od 17. do 19. júla 2009 mala patriť nám. Je 17. asi 30 minút po polnoci a my zisťujeme, že: Kde je Peťov pas? No...nenííí. Ráno meníme program. Smer – Nová Sedlica..


____________________________________________





                         Kremenec - Wielka a Mala Rawka - Polonina Carynska


Ukrajina, Ukrajina...od 17. do 19. júla 2009 mala patriť nám. Je 17. asi 30 minút po polnoci a my zisťujeme, že : Kde je Peťov pas? No...nenííí. Ráno meníme program. Smer – Nová Sedlica. Spráchnivetý dôchodca Maťo z Londýna, Robo, na ktorého výšku padali v Uliči stávky, Peťo, ktorý bol chudák celý výlet dehydrovaný, Terezka a ja ( Lenka), to bola celá naša trojdňová zostava.

Počasie nám prialo, slniečko svietilo a tak sme pomaly začali šľapať na Kremenec. Naši bodyguardi =) hneď na začiatku spozorovali krásne, veľké, čerstvé medvedie stopy. Pred nami o tom radšej statočne mlčali. Výletným tempom sme prechádzali Stužickým pralesom, obdivovali prírodu, prirodzený kolobeh života...Osviežili sme telo i ducha v Kamennom potoku čistou horskou vodou a 1. bod nášho programu už bol pred nami. Ešte posledný kopec a ...uf...sme tu. Kremenec – Krzemieniec – Kremeнeць.

Dali sme si spoločnú Slovensko – Poľsko –Ukrajinskú fotku, najedli sa a načerpali nových síl. Spráchnivetý Maťo nám ešte ukázal systém svojich patentovaných, prerobených topánok na vysokohorskú turistiku a mohli sme pokračovať po hranici na Wielku Ravku. Cestou si Maťo s Peťom ešte zbierali sladké borievky na posilnenie. No akosi sa na nás pomaly začal chystať dážď. Bolo treba pridať do kroku aby sme nezmokli. Keď sa napokon rozpršalo, my sme už dávno boli v lese a ten si nás ochránil. Už bol podvečer keď sme sa ocitli na ceste do dedinky Usztriky Gorne. Zakotvili sme v kempe, kde sme s našimi eurami veľmi nepochodili. Chuť na pivko na dobrú noc sme museli uhasiť čistou horskou vodou. Nášmu dehydrovanému Peťovi to veľmi nepomohlo, ale musel sa uskromniť. Rozložili sme sa, postavili sa stany a naplnili brušká. Robo s Terkou využili ešte posledné zásoby plynu a navarili si chutnú večeru. Tak sme potom mohli ukončiť náš 1. deň v Poľsku a zaľahnúť do ,,postieľok´´.

Ráno, keď sme pomaly začali otvárať naše rozospaté očká , sa na nás už v plnej kráse usmievalo slniečko, ktoré nás ťahalo zo spacákov. My s Terkou sme vyliezli samozrejme ako posledné. Ranná hygiena, raňajky, pobaliť veci, odovzdať čísla na vstupe a môžeme vyraziť. Číslo...Robo? Kde je to vaše? Na zbalenom stane? Tááák, ešte raz vybaliť a zabaliť. Na dnešný deň bol takýto plán : Carynska polonina, Chata pod Malou Ravkou, Čierťaž a nocľah v sedle pod Čieťažou. Keďže trasa, na ktorú sme sa spočiatku vydali už bola uzatvorená, museli sme nájsť tú správnu. Tá bola pár stoviek metrov ďalej. Milá pani za okienkom pri pokladni nám predala lístky aj za tie naše ,,éčka´´ a tak sme mohli pokojne pokračovať v našej ceste. Vyšli sme na hrebeň kde krásne svietilo slniečko a fúkal vietor, ktorý nás príjemne ochladzoval. Síce som po čase mala pocit, že keď bude trošku silnejší tak odletím, ale vždy lepšie ako ísť po priamom slnku. Mali sme krásny výhľad všade navôkol.











Schádzame na chatu pod Malou Ravkou. Zložili sme sa pod strom do tieňa, okolo nás sa prechádzali krásni, pokojní vlčiaci. Objednalo sa pivko... S Terkou sme si dali kapustu s chlebom, ktorú museli nakoniec dojedať naši chlapi, kým my sme klebetili s Poliakmi. Hmmm...mňam...palacinky. Veľké, sladké, plné ovocia a šľahačky. Terka tomuto pokušeniu nakoniec nevedela odolať a štedro sa podelila aj s nami. Oddýchnutí, s plnými bruškami sme sa pomaly chystali späť prenocovať na Slovensko. Cez Kremenec na Čierťaž a odtiaľ do sedla. Na naše počudovanie tam bolo dosť veľa turistov. Uchýlili sme sa neďaleko v lese, rozložili stany, poumývali sa v studničke... Maťo poriadne vyčistil ohnisko, prinieslo sa drevo a hriali sme sa a papali pri večernom ohníku. Trošku sme mali obavy z toho, že nás poriadne zleje, ale tento scenár sa vôbec nenaplnil. V noci síce pršalo, ale stany nám nikam neodplávali.

Ráno sa na nás valila hmla a bolo o dosť chladnejšie ale už nepršalo a to bolo pre nás to najhlavnejšie. Už nás čakala len cesta na bus do Novej Sedlice. A to bola never-ending story. Nohy z neustáleho klesania už boli oslabené a unavené a dedina...no ešte stále nenííí. ,,Keby tak teraz šiel Ufo na aute a zviezol nás...´´ ozvalo sa už ani neviem z koho. Kráčame ďalej a pohraničné auto ide oproti. A hádajte kto šoféroval? No predsa náš policajt Ufo =D . Uniforma mu sekla no... Pokračoval síce opačným smerom, ale to už potom až tak nevadilo, keďže sme boli skoro v Sedlici. Terku poháňala už asi len túžba po vyprážanom syre. Keď sme konečne došli do penziónu, objednal sa obedík, popozerali sme si fotky, pospomínali a už nám pomaly prichádzal aj autobus. Náš výlet sme ukončili heslom, ktoré s nami všade šľapalo: ,,Neníííííííí´´ Aj keď sme na tú dlho plánovanú Ukrajinu nakoniec nešli, myslím že to vôbec nevadilo. Bolo krásne počasie, dobrá atmosféra a tí čo nešli môžu ľutovať. Ale nevadí, snáď sa už nabudúce pridajú aj ostatní.

 

                                                Lenka

29.07.2009 21:07:10
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one