Ljuťanská holica - Ukrajina

 
 
 
Zakarpatská Ukrajina

Dátum : 22.5.2016          Autor : Miroslav Porada

Fotogaléria >>>
Ljuta je veľká koncová podhorská obec v okrese Velikyj Bereznyj. Rodinné domy, ktorých je podľa miestnych vraj až tisíc, sú roztrúsené v údolí riečky Ljuta i po okolitých svahoch. Rozsiahle pasienky a obrobené políčka (poniektoré na terasách) svedčia o tom, že hlavným zdrojom obživy je práca na poli a pri domácich zvieratách.

    V nedeľné ráno 22. mája nás Ljuta vítala takmer ľudoprázdna. Stretli sme len zopár žien idúcich do cerkvi a jedného postaršieho muža, ktorý žiadal aby sme ho odviezli na „sobranie“ (schôdza). Žiaľ, nevyhoveli sme mu. Jeho stav a výzor totiž naznačovali, že spomínané „sobranie“ začalo už včera pri poháriku a dnes bude pokračovať. Viac ako na ľudí a krajinu sme museli pozerať na cestu. Tá bola posiata toľkými výmoľmi, že jazda autom to bolo neustále kľučkovanie medzi nimi. Auto sme zaparkovali až v hornej časti Ljuty pri autobusovej zastávke. Široké priestranstvo pred zastávkou by mohlo byť, a možno že aj je, akýmsi centrom obce. Je tu ale pusto, bez života, ak nepočítam sliepky. Po chvíli sa zjavili dve ženy. Jedna z nich, pravdepodobne si bola požičať trocha obilia pre sliepky, sa ochotne ponúkla že nám ukáže cestu na Ljuťanskú holicu, keďže sama ide tým smerom. Prešli sme mostom cez riečku Ljuta a potom nás nasmerovala poľnou cestou popri gazdovských dvoroch z ktorých vanul nezameniteľný zápach z maštalí a hnojísk. Po krátkej chvíli sme sa ocitli na dvore rodinného domu kde cesta slepo skončila. Bezradne sme stáli a hútali kam ďalej. Ak by sa to udialo vo vyspelej  západnej civilizácií situácia by sa vyriešila rýchlo a jednoznačne. Vlastník pozemku by v okamihu nás prinútil opustiť pozemok na ktorý sme neoprávnene vstúpili. Prípadne by nám ukázal aké strelné zbrane vlastní a my by sme sa rozutekali ako poľné zajace. Tu to bolo ale celkom ináč. Po dlhej chvíli lenivo z domu vyšiel mládenec a unudene nám oznámil, aby sme si otvorili na konci dvora drevenú závoru a išli kde nás oči povedú a nohy ponesú. Nestačili sme sa mu ani poďakovať a už zmizol za dverami domu.

 
                       

    Počasie ideálne, terén predhoria nenáročný, nálada dobrá. Takto sme začali výstup na Ljuťanskú holicu (1 375 m, n.m.). Podľa slov ženy z Ljuty – našej informátorky výstup nám bude trvať viac ako dve hodiny a zablúdiť sa vraj nedá, keďže chodník je dobre vychodený od miestnych ktorí tam chodia na „jafyni“ (čučoriedky). Nad Ljutov v zarastenom pasienku sme stretli manželský pár pri zbere húb. Neveril som že niečo v tomto čase a v tejto lokalite nájdu. Mýlil som sa. Sám som po krátkej chvíli našiel pekného masliaka. Ako sa im potom darilo, neviem. Ale na kamarátovu otázku, že prečo je ich pes taký vychudnutý odpovedali pohotovo – to je taká rasa. Po prekonaní lesného hrebeňa sme prišli do sedla Kaljužka (1 018 m n.m.) s udržiavanou studničkou a lúkou plnou nápadnej kýchavice bielej Lobelovej. Príjemná zmena netrvala dlho. Chodník opäť mieril do tieňa karpatského lesa. Dominoval v ňom buk. Na rozhraní lesa a poloniny stáli majestátne buky ošľahané vetrom i časom. Napokon les zanikol a my sme vstúpili na svah poloniny. Zavládla voľnosť priestoru nad hlavami i okolo nás.

    Polonina Ljuťanskej holice je nápadne krivá. Vrcholová línia predstavuje chrbát dvojhrbej ťavy s menším a väčším hrbom. Susedná polonina je vo vrcholovej časti naopak relatívne rovná. Tu bude asi ukryté tajomstvo názvu poloniny Runa (niekedy označovaná aj ako Rovna). Keď sme sa približovali k väčšiemu hrbu, teda k samotnému vrcholu Ljuťanskej holice stretli sme domorodého zberača liečivých rastlín. Prezradil, že zbiera „islandskyj mach“ (pľuzgierka islandská) a pripravuje z neho liečivý čaj. Doma v Ljute ma malé gazdovstvo. To je jeho živobytie.

 
                       

    Vrchol Ljuťanskej holice je označený obhorenou tenkou palicou zapichnutou v malej hŕbe kamenia. Z vrcholu vidieť Malú holicu, poloninu Runu (na vrchole boli ešte zbytky snehu) a veniec hôr širokého okolia. Cesta naspäť ubiehala rýchlo. Okrem spomínaného bylinkára sme už nikoho nestretli. Škoda. Stretnutia s domorodým obyvateľstvom dáva výletu iný rozmer.

    K autu na priestranstvo pred autobusovou zastávkou sme prišli v čase keď domáci vyháňali kravy na pašu. Nenechal som si ujsť tento rituál a nenápadne som sledoval spoločnosť s palicami v rukách, ktorá sa tu postupne schádzala z dvoch strán. Prišla tu pomalým - hojdavým krokom starenka, starší a zanedbaný mládenec, ktorý očami naznačoval, že patrilo by sa aby sme ho obdarovali pivom alebo aspoň cigaretou, mladý manželský pár s asi dvojročným dievčatkom na rukách mamy, gazdovia v ošúchaných nohaviciach a bielych košeliach s vyhrnutými rukávmi. Prišli aj 14-16 roční chlapci so vzdorovitým výrazom v tvári. Dávali tak najavo, že vyháňanie kráv na pašu je pod ich dôstojnosť.

    Pred odchodom som si z tejto rôznorodej plejády vybral dvojročné dievčatko. Po súhlase jej rodičov som jej dal sladkosti. Počiatočná nedôvera dieťaťa sa rýchlo rozplynula a zavládla radosť z nečakaného darčeka. Rozlúčka s blonďavým dievčatkom bola súčasne aj rozlúčkou s Ljutou. V duchu som mal myšlienku potúlať sa po Ljute a spoznať viacej život miestnych ľudí. Možno inokedy. Ostatní už sedeli v aute. Prisadol som si a vzápätí sme „uháňali“  pomedzi výmole domov.


                                                                                                                        Miroslav Porada

 
05.06.2016 19:06:02
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one