Krása Novozélandských sopiek 20.-22.2.2010


Hurá, hurá je ránko a my vyrážame v ústrety naším vytúženým sopkám. Týždeň čakania na dobré počasie   sa oplatilo. Slniečko na nás začína príjemne svietiť a my rýchlym krokom kráčame chodníčkom..


____________________________________________






Hurá, hurá je ránko a my vyrážame v ústrety naším vytúženým sopkám. Týždeň čakania na dobré počasie sa oplatilo. Slniečko na nás začína príjemne svietiť a my rýchlym krokom kráčame chodníčkom.


Prvé kilometre dávame závratnou rýchlosťou. Cestičkou občas blatistou, občas trávnatou, no však príjemnou, veď nás vedie k sopkám. O dve hodinky sme „na začiatku“ najkrajšej 17 km túry (tu sa necháva priviesť väčšina ľudí). To len pozeráme a oči si ideme vyočiť, ale takéto množstvo ľudí sme ešte nezažili. Veková kategória je od najmladších, ktorý sa nesú na chrbtoch rodičov až po šedivých staručkých ľudí. Zaraďujeme sa do kolóny a občas ak sa dá pomalších predbiehame.

Obzeráme si krajinu a sopečky, ku ktorým sme čoraz bližšie a bližšie. Zrazu sa pred nami vynára krásne upravená známa drevená cestička, po nej to ide jedna radosť. Postupne sa dostávame na koniec doliny pod kopec odkiaľ to ide celkom pekne strmo hore. Tu sa to spomalí ešte viac. Ľudkovia odpadávajú, postávajú po okrajoch chodníka a lapajú po dychu. My sa však šinieme ďalej, lebo za nami sa ženú biele mraky. Chceme ich predbehnúť než nás dostihnú na vrchole. Sú však rýchle a pred dorazením do sedla nás krásne pohlcujú do svojej beloty. Trošku skepticky, či vôbec niečo uvidíme šľapeme do hora.


Počasie nám naozaj praje a v sedle sa dostávame nad hranicu mrakov. Víta nás blankytne modrá obloha, žiarivé slniečko s príjemným vánkom a neskutočne krásnou inverziou. Sme unesený, stojíme a dívame sa na tu krásu. Vyšľapeme si ešte o kúsok vyššie smerom k prvému nášmu cieľu Ngauruhoe a zhadzujeme batohy. V tejto opojnej kráse si dávame naše vytúžené raňajky, po ktorých smerujeme na vrchol prvej sopky. Na ľahko bez batohov, len s fľašou vody, vybehneme na sopku veľmi rýchlo. Nádhera, pozeráme sa prvý krát do krátera ozajstnej sopky, ktorá je ešte činná. Svedčia o tom aj pary z jej okolia, všadeprítomný sírový pach a teplý povrch. Nevieme sa vynadívať, na ten kráter. Je to ozaj zaujímavé, človek si predstavuje, že odtiaľ to všetko chrlí a lieta von. Z Ngauruhoe 2287m je výhľad krásne dookola. Vidíme odkiaľ sme prichádzali, kam budeme smerovať aj celú zajtrajšiu túru okolo sopky. V diaľke sa krásne modrajú jazierka Blue a Tama a vidíme aj prvú našu novozélandskú sopku Taranaki. Po dôkladnom okukaní všetkého zostupujeme. Cesta dole ide šmykom, zasa je tu samý prach a kamienky. Takže ako na snehu. Ľudkovia nás púšťajú a len sa usmievajú ako si fičíme :o)


O chvíľu sme pri batohoch. Nahadzujeme ich opäť na chrbát a pokračujeme v túre. Kráčame priamo stredom najväčšieho krátera s názvom Južný. Dostávame sa až na jeho okraj, kadiaľ  cesta smeruje hore po jeho hrane. Keď sme nad kráterom, zasa zhadzujeme batohy a dopĺňame energiu. Tento krát smerujeme k druhej sopke Tongariro a cestou prehadzujeme pár slov s našimi rodákmi. Na vrchole sopky je ich niekoľko a ešte aj čechov. Sedíme a napchávame sa všetkým čo do nás tlačia, kecáme a vnímame krásne výhľady. Dávame pár fotiek vo výške 1967 m a schádzame dole k najfotografovanejšej časti tejto túry, k jazierkám Emerald. Cestou ešte míňame Červený kráter, ktorý má všetky odtiene červenej. Keď sa jazierka začínajú objavovať tak len vnímame ich azúrovú farbu a konštatujeme, že to vyzerá naozaj pekne. Strávime pri nich chvíľku a už len cestou dole.

Po asi hodinke a pol sa dostávame k príjemne vyzerajúcej chate, kde dáme sprchu, pozor vodou z odkvapu :o) Vegetíme na slniečku a sledujeme ako sa chatička postupne zapĺňa ľuďmi. Večeru si dávame pri zapadajúcom slnku, ktoré sa pomaličky schováva za Ngauruhoe. Vychutnávame si túto krajinku a sme spokojný s dnešným dňom, že nám to počasie vyšlo. Keď slniečko zalezie za kopec, zaliezame aj mi do postele a po celkom náročnom dni zaspávame. Veď máme za sebou 27 km a 9 hodín kráčania.


Slniečko ma ako prvú ráno ťahá z postele. Chytám foťák a utekám sfotiť ako začína vyliezať spoza kopca. Postupne ožíva celá chata a po raňajkách vyrážame cez pustú krajinu. Pár výšľapov hore a potom zasa dole a stále sa krútime okolo svojej osi a dívame sa na popolom a lávou vyprahnutú krajinu. Vyzerá to spustošene a pritom tak zaujímavo. Popri okukávaní krajiny sa zastavujeme pri jazierku Tama, ktoré sme deň pred tým videli zo sopky. Po malej pauzičke pokračujeme v ceste. Zastavujeme sa až pri vodopádoch Taranaki, kde si dáme kúpeľ v riadne ľadovej vode a spokojný dokráčame k autu.

Aby sme mali všetky sopky prechodené, ráno vyrážame v ústrety Ruapehu. Ideme pomaly, pomedzi kamene. Spočiatku aký taký náznak chodníka je, ale potom sa stráca a hľadáme si vlastnú cestu. Slniečko začína naberať na sile a my sa tešíme z pekného dňa. Pomyselný chodník vedie popod lanovky. Až na konci poslednej sa zastavujeme a prehodíme pár slov s domácim, ktorý sa vracia z vrcholu.


Tešíme sa na výstup lebo tentokrát to povedie po snehu. Trošku je namrznutý, ale slniečko ho rýchlo topí a my sme čoskoro v sedielku. Naskytá sa nám nádherný pohľad na obrovskú plochu po krátery pokrytú ľadovcom a zasypanú suťou. Sme na vrchole Ruapehu, je to najrozľahlejší vrchol aký poznáme. Je tu ešte kopec menších vrcholov dookola, ktoré majú rôzne názvy. My to máme namierené na vrchol Dom 2672 m kde je aj núdzový prístrešok. Výhľady sú zasa očarujúce. Nielenže vidíme krajinu široko ďaleko, ale kráčame presne po strednom piliery a tak sa nám naskytajú pohľady do kráterov po oboch stranách. Pri chate máme výhľad na modré jazierko v krátery, ktoré sa rok od roka zapĺňa stále viac a viac. Čaro tohto okamihu dopĺňa aj to že sme tu sami.


Mňa zmáha horúčka, tak odpadávam a idem si zdriemnúť. Asi ten včerajší kúpeľ mi nespravil najlepšie. Dušan schádza dole na ľadovec sám a má to namierené na Tahurangi 2797 m. Je to najvyšší vrchol Ruapehu. Ja ho jedným okom sledujem až kým sa mi nestratí z dohľadu. O necelé 2 hodiny vysmiatý sa vracia späť a ukazuje mi vrcholovú fotku. Ešte chvíľu posedíme a keď vrchol začnú zahaľovať mraky schádzame dole. Po snehu to ide veľmi rýchlo. Šmýkame sa a smejeme a čo nevidieť sme pod lanovkami. Lanovkár na nás máva, nech sa zvezieme. Takúto ponuku prijímame s radosťou a spokojne sa usádzame na sedačke lanovky, ktorá nás vysadí až na parkovisku.

Je to za nami. Všetky tri sopky. Tešíme sa a v srdiečkách máme radosť, že nám vyšlo počasie a mohli sme si vychutnať aj túto krásu prírody a sopiek.



                                                                                Peťka



20.03.2010 09:36:42
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one