Gruzínsko

Dátum : 8.-19.7.2016          Autor : Zuzana Burdová

Fotogaléria >>>
Keď idú spolu na letnú dovolenku dvaja ľudia čo nevyhľadávajú dvojtýždňové vylihovanie pri mori, nemôže to dopadnúť inak ako, že z toho nakoniec bude aktívny trip v atraktívnej krajine. Obaja sme chceli hory nepreplnené turistami a krajinu, kde ani jeden z nás ešte nebol, tak sme sa zhodli na destinácii Gruzínsko. Spiatočné letenky Budapešť - Kutaisi kúpené asi 3 mesiace pred odletom s dokúpenou batožinou nás vyšli na cca 170€ na osobu. Mali sme dosť času na zisťovanie informácií aj plánovanie, no plánovanie je jedna vec, realita priamo na mieste už druhá ...
 
Prvý kontakt s krajinou

Po 2,5 hodinovom lete sme vďaka časovému posunu +2 hod. pristáli ráno tesne po piatej v Kutaisi. Keďže sme si lístky na „maršrutku“- mikrobus, ktorý nás mal odviezť do regiónu Svaneti, kúpili vopred cez internet, čakal nás už na letisku šofér. Nevedel po anglicky, tak nám iba ukázal auto a my sme pochopili, že si máme batohy odložiť do bieleho mikrobusu, počkáme na ďalších spolucestujúcich a vyrážame. Spoločnosťou Georgian Bus sa dá odviezť z letiska do celej krajiny. Aj keby ste si lístky vopred nekúpili, nie je to problém, pretože pred letiskovou halou čakajú šoféri, ktorí za priaznivé ceny ponúkajú odvoz. Asi 230 km presun na sever po ceste plnej zákrut trval štyri hodiny a my sme dorazili do mesta Mestia (1 412 m).
 
                         

Pôvodný plán bol, že si len zmeníme peniaze, nakúpime potraviny a vyrazíme do hôr, no daždivé počasie prvé dva dni turistike neprialo. Vyrazili sme teda do ulíc mesta, kde okrem detí a maršrutiek, pobehujú aj psy, kravy a domáce prasiatka. Pozreli sme si múzeá a šli ochutnávať gruzínsku kuchyňu. V nej prevládajú chlieb, syr, mäso, zelenina, všetko v domácej kvalite. Typické jedlo je chačapuri - výborný domáci chlieb plnený syrom. Aj káva má úplne inú chuť, keď z terasy reštaurácie máte úžasný výhľad na zasnežený vrch Laila (4 008 m).
 
Ushguli - v lete offroad, v zime len na lyžiach

Maršrutky smer Ushguli odchádzajú vždy o 9-tej ráno z námestia v Mestii, tam sme natrafili na Ratiho, s ktorým sme potom asi pol hodinu jazdili po meste, kým z auta pokrikom „Ushguli, Ushguli“ zháňal ďalších okoloidúcich do posádky. Platí, že čím viac cestujúcich, tým menej zaplatíte za cestu. Nakoniec sme boli štyria a asi 50 km nás za 2 osoby stálo 75GEL/30€, no inú možnosť nemáte, jedine peši, ale ísť pešo sme mali v pláne cestou naspäť pekne cez hory. Tankujeme benzín 1l za 0,57€ a netušiac čo nás čaká sa vydávame na cestu. V aute na plné pecky hrajú gruzínske disco hity a európske hity rokov 90-tych, prerobené na gruzínsky štýl. V kombinácii s pohľadom na okolité zelené kopce to bola pohodička až kým neskončil po 12-tich km asfalt a nastúpila offroadová polorozbitá cesta. Dážď v predchádzajúcich dňoch na niektorých úsekoch zmyl aj posledné náznaky spevnenej cesty, no náš skúsený vodič s prehľadom prechádzal maršrutkou aj cez rozbúrené potoky, ktoré zalievali serpentínovú cestu. Bez auta 4x4 tam nie je šanca.
 
                         

Miestami sú na ceste popadané konáre, ostatní šoféri ich obchádzajú, no Rati neváha, vystupuje z auta a popadané konáre odprace a keď je treba, tak aj vreckovým nožíkom „odpíli“. Funguje to podobne ako u nás, že keď treba čistiť turistické chodníky takmer nikomu sa nechce, ale niekto to urobiť musí. Rati robí v zime inštruktora lyžovania, tak ak by ste chceli lyžovať s niekým miestnym kaukazské hory tu je kontakt: +995 598 450 340, ratijajvani@gmail.com. Keď už som pri tom lyžovaní, Ushguli s nadmorskou výškou 2 120 metrov je najvyššie položená celoročne obývaná dedina na Kaukaze a v zime sa tam inak ako na lyžiach alebo snežnom skútri nedá dostať, snehu je dosť 3-5 metrov. Rati bol veľmi milý a veselý a poznal sa snáď s každým koho stretol, v Ushguli nás zaviezol pred guesthouse, kde sme zostali na noc u staršieho milého pána, ktorý nás pozval na skvelú večeru, počas ktorej nám rozprával o živote na Kaukaze, o prvých turistoch v Ushguli a prednášal prípitky pred každým hltom domáceho vína.
 
Ľadovec Skhara

Počasie bolo po troch dňoch konečne priaznivé, dosť bolo vozenia sa a vysedávania, vyrážame smer ľadovec Skhara (2 520 m). Trasa vedie údolím rieky Enguri, ktorá z ľadovca vyteká. Prechádzame okolo base campu, kde vejú ukrajinské a české vlajky a asi posledné 2 km stúpaním pomedzi veľké balvany prichádzame k nášmu cieľu. Ľadovec bol zblízka obrovský, pri veľkej mase ľadu a kameňa si človek opäť raz uvedomí, aký je maličký.
 
                         

Ja som to prežívala dosť emotívne, keďže dotknúť sa ľadovca bol môj veľký sen už od malička. Mali sme parádne výhľady na zasnežené okolité štíty aj na najvyšší vrch Gruzínska - Shkhara (5 193 m). Cestou nazad, po tej istej trase, nás na koňoch dobehli ozbrojení pohraničiari, keďže blízko bola gruzínsko-ruská hranica. Doklady sme im ukazovať nemuseli, len sa nás spýtali odkiaľ sme a kam ešte máme namierené a odcválali preč.
 
Hlavný trek Ushguli - Adishi - Mestia

Deň 1.: V dedine dopĺňame zásoby jedla, lúčime sa s pánom domácim, ktorý nás oboch na rozlúčku vybozkával a pomerne neskoro poobede vyrážame do hôr na plánovaný hlavný trek. Prechádzame po bočných svahoch hrebeňa, kde sa cestička kľukatí cez miestami po plecia vysokú trávu a kriaky. Značenie po trase žiadne a keďže turistov je málo, tak chodník je na niektorých úsekoch slabo vyšliapaný, ale presne toto sme chceli, že budeme v horách viac-menej sami a nebude to žiadna turistická masovka. V ten deň stíhame prejsť už asi len 10 km a takmer za tmy staviame stan pri horskej dedinke Davberi.

Deň 2.: Ešte večer sme sa skamarátili s malým miestnym chlapcom Sandrom, ráno prichádzame k nemu domov, kde nám jeho mama za 15GEL/6€ varí kávu a pripravuje dve veľké čerstvé chačapuri na cestu. Ako tak sedím v skromnej kuchyni a popri nás poskakuje 10 ročný chlapec odpovedajúci veľmi dobrou angličtinou na naše zvedavé otázky, rozmýšľam nad tým, aký ťažký život žijú títo ľudia vysoko v horách, ktorí sú závislí na svojej vlastnej úrode a domácich zvieratách, no o čo šťastnejší vyzerajú byť s kopou deti v rodine, obklopení horami, bez našich stresov v práci a neustálom kolobehu: práca - platenie účtov - riešenie blbostí. Počas dňa stúpame stále do kopca, slnko páli, cesta nevedie cez les a tieňa je veľmi málo. Zásoby vody dopĺňame vždy keď je to možné v horských prameňoch a potokoch. Na zopár kilometroch sa ukázala aj červená turistická značka, kde sme stretávali už oveľa viac turistov, väčšinou to boli Česi alebo Poliaci, dokonca sme stretli aj viacero českých rodín s malými deťmi, ktoré si tiež poctivo niesli veľké ruksaky, spacáky a karimatky. Naše ruksaky sa nám zdali byť čoraz ťažšie a v kombinácii s neustálym stúpaním a silným slnkom sme začali pociťovať únavu a ženská časť posádky išla slimačím tempom. Stúpanie do sedla mi prišlo nekonečné, aj keď sa nám vždy viac a viac ukazovali vrcholky štítov Veľkého Kaukazu a pocelý čas sme kráčali rozkvitnutými lúkami. Michal je hore v sedle Chkhunderi (2 722 m) prvý, tak mi tesne pred vrcholom pribehne naproti a káže zavrieť si oči. Posledných 20 metrov tak stúpam so zavretými očami a keď ich celá nedočkavá otváram nestíham ani dýchať od úžasu. Toto miesto nám ponúklo nádherný panoramatický výhľad na zasnežené 4-tisícovky. Po chvíľke k nám prichádza skupina českých turistov s oznamom, že dole pri rieke, ktorú sme sa skoro ráno chystali prebrodiť nie je miesto na stanovanie a tak neváhame a ostávame na noc v sedle. Ostávajú aj Česi, no keďže je to pre nás aj pre nich neplánovaná informácia nemáme dostatok vody. A tak sa Michal podujme, že „zabehne“ po vodu, behom zostupuje 400 výškových metrov a donesie vodu pre nás, aj pre Čechov, ktorí ešte pred jeho „zabehnutím“ vyjednávajú, aby priniesol jeden liter aj im, že na výmenu dostaneme domácu moravskú slivovicu (nie liter)! Tak sa aj stalo a my s prekrásnym výhľadom na Ushbu a Tetnuldi zaspávame.

 
                       

Deň 3.: Ráno nás čaká brodenie ľadovcovej rieky Adishchala, ktorá vyteká z ľadovca Adishi, ku ktorej je treba prísť čo najskôr zrána, keďže sa jej hladina každou hodinou zvyšuje. Zarasteným chodníkom schádzame prudko dole k rieke, ktorá už na pohľad vyzerá divoko. Michal nájde najvhodnejšie miesto a asi desať metrový prechod krížom cez rieku sa môže začať. Voda má približne 1 °C, páli ako oheň, výška tesne nad kolená a ak by som pri kráčaní čo i len na sekundu zaváhala, silný prúd by ma stiahol ako nič. Ja som za každé dobrodružstvo, ale toto už nebola sranda a radím to medzi moje najadrenalínovejšie zážitky života. Mišo to prebrodil celkovo 4-krát, keďže na prvý krát zisťoval stav hladiny, no videla som mu na očiach, že by to dal ešte aj piaty krát. Darmo, dobrodruh. Zatiaľ čo ja som sa spamätávala, on ukázal cestu riekou ďalším trom turistom. Pokračujeme do dedinky Adishi, kde je Čechov jako v Praze, v dedine si doplníme zásoby jedla a vody. Za Adishi opúšťame značkovanú trasu a skoro pol dňa stúpame kolmo hore po lúke, na ktorej by mal byť teoreticky chodník, no prakticky nie je, keďže sa väčšine turistov nechce stúpať kolmo na hrebeň a pokračujú radšej po údolí. Na hrebeni sú však opäť skvelé výhľady, slnko páli, ovady hryzú, prebrodíme zopár malých potôčikov, ktoré príjemne ochladzujú, počet turistov 0 akurát vo výške približne 2 800 m prechádza neďaleko od nás stádo kráv. Večer prichádzame na miesto rozostavanej lanovky, kde ostávame na noc. Tu nás privíta Gruzínec s priateľmi a ponúka nám červený melón. Hore sa vyviezol autom, porozprával sa s nami a pred odchodom dodal, že nám závidí, že dobre robíme, lebo o tom je život - vzdať sa každodenného komfortu, zbaliť sa a vyraziť niekam na cestu.

Deň 4.: Okolo siedmej ráno nás budí hluk prichádzajúcich áut plných robotníkov, bager a pracovný ruch. Vyzerá to tak, že tam v zime 2016 už bude funkčná zjazdovka. Nastúpané výškové metre nechávame za sebou a klesáme cestou, ktorá tu pred rokom ešte nebola, na zdolanie posledného hrebeňa. Dúfame, že večer dôjdeme do Mestie. Osem kilometrový úsek nudnou prašnou cestou sa nám skráti, lebo tesne pod staveniskom vrcholovej stanice lanovky nám zastavil šofér, ktorý vozí robotníkov. Odviezol nás až do sedla Ughviri (1 911 m) a odtiaľ stúpame peši na hrebeň Zuruldi. Celé poobedie kráčame cez les, kriaky aj rozkvitnuté lúky, míňame pasúce sa kone a nevieme sa vynadívať na okolité hory. Večer prichádzame na koniec hrebeňa, kde je lanovka, ktorá je súčasťou Hatsvali Ski Resort, ktorý je vzdialený asi 8 km z Mestie. Lanovka je cestou dole pre turistov zadarmo, platí sa iba za vyvezenie lanovkou na hrebeň, tak to využívame a zvezieme sa.

 
Spoznávanie moderného Gruzínska

Zo severu sa presúvame na juhozápad do Batumi, ktoré je typickým turistickým mestom, preto sa tam zdržíme iba necelé 2 dni. Staviame stan na pláži, kde večer lovia dvaja páni ryby a spoločne si pripíjame červeným gruzínskym vínom „na Gruziu a na Slovensko“. Ráno na pláži nás stretne Rus, ktorý sa pýta odkiaľ sme. Keď počuje slovo „Slovakia“ vykríkne slovo „Sečovce“ a my sa divíme a tešíme z toho, že život prináša aj také pekné situácie, že na pláži v Gruzínsku stretnete Rusa, ktorý žije v Rakúsku, ale bol aj v Sečovciach. Asi 2 hodiny strávime kúpaním sa v Čiernom mori, no aj keď je voda vyhriata, poskytuje príjemné osvieženie, lebo vonku je skoro 40 °C. Slnko nás kvalitne spieklo a my sa ideme skryť do tieňov stromov v miestnej botanickej záhrade. Za vstup 8GEL/3€ na osobu je k videniu záhrada s rozlohou asi 110 ha, rozdelená do viacerých dendrologických sekcií. Na takúto veľkú plochu a rôznorodé druhy stromov si treba rezervovať celý deň, lebo skutočne je sa na čo pozerať. Za to poobedie, ktoré sme si časovo rezervovali na záhradu sme videli obrovské staré palmy, borovice, bambusy a kadejaké iné stromy z celého sveta, len tú sekvoju čo sme chceli vidieť, sa nám nepodarilo nájsť, tak tá bude až nabudúce.
 
                         

Večerným vlakom odchádzame do Kutaisi, cena lístka za 150 km jazdy nás na osobu vyšla necelé 2€. Vo vlaku je aj napriek otvoreným oknám veľmi horúco, no cesta je pohodlnejšia ako preplnenou maršrutkou a my už za tmy prichádzame do mesta, kde s pomocou taxikára zháňame ubytovanie. Taxikár nás ochotne odvezie do hostela, ktorý patrí staršej pani, tá nám nasledujúci deň dáva tipy na výlety po okolí, ale aj odporúčania čo treba a netreba robiť v Gruzínsku ako turista - jazda taxíkmi, zjednávanie cien, atď. V hosteli stretávame párik Poliakov na ich dobrodružnej svadobnej ceste cez Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko, aj troch Kórejcov, ktorí nechápu ako je možné, že si rozumieme s Poliakmi hoci nepochádzame z rovnakej krajiny. Jeden z Kórejcov je turista, ktorému Michal ukazoval cestu cez brod v Adishi, tak aspoň vidíme, že brodenie zvládol a prežil to. Pozrieme si mesto a nejaké pamiatky v jeho okolí a plní zážitkov odlietame nadránom domov. Krajina je to nádherná, ľudia milí a pohostinní a toto určite nebola naša posledná cesta do Gruzínska.

                                                                                                                      Zuzana Burdová
23.08.2016 12:05:13
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one