Karpatský žen-šeň z poloniny Runa

 
 
 
Ukrajina

Dátum : 24.10.2015          Autor : Miroslav Porada

Fotogaléria >>>
Myšlienka, opäť vystúpiť na poloninu Runu, mi vírila hlavou dlhú dobu. Plány mi ale kazili nepokoje na Ukrajine. Po ozbrojenom incidente (v lete pri Mukačeve) nechcel som zbytočne riskovať a tak som ja i moji priatelia zvolili vyčkávaciu taktiku v „zákopoch“. Vyčkávali sme do 24. októbra. V ten deň, skoro ráno, ešte za hlbokej tmy, sme vyrazili do „útoku“. Štátnu hranicu v Ubli sme prekročili na svitani a cez Malý Berezný sme autom prechádzali práve v čase, keď domorodci z dvorov vyháňali na pašu svoje kravičky. Miestny ranný rituál nás zdržiaval na ceste do Lipovca – obce ukrytej pred svetom hlboko v lesoch pod samotnou mohutnou Runou.

O stave ukrajinských ciest je zbytočne viesť polemiky. Aj napriek tomu by som upozornil, že posledných cca 7 km pred Lipovcom je cesta v stave lepšej lesnej zvážnice, ktorú len miestami „zdobí“ asfalt. Samotnú obec tvorí cca 50 domov v ktorých žijú priemerne 4-5 členné rodiny. V obci je aj škola pre 1-4 ročník. Chátrajúci „magazín“ z čias socializmu, novodobý „magazín“ Diana (v rodinnom dome), cerkov a chatrné domčeky, aj z nepálených tehál, túliace sa jeden vedľa druhého na úzkych a svahovitých pozemkoch, to je asi všetko, čo v Lipovci je. Samozrejme, neprehliadnuteľná je panelová cesta, ktorá začína pred obcou a končí až na vrchole poloniny Runa. Cesta postavená v minulom režime pre vojenské účely teraz slúži miestnym pre pohodlný spôsob dopravy na poloninu.

 
                       

Spomínaných posledných cca 7 km cesta vedie stále lesom. Až bezprostredne pred obcou sa les rozostúpi. Tabuľa s nápisom „Lipovec“ sa nedá prehliadnúť aj keď je zarastená kríkmi. Prvé „domy“ v Lipovci patria včelám. Ako včelára ma to potešilo. Totiž úle a terasové políčka to je to prvé čo pred vstupom do obce je možné uvidieť. Je 08.15 hod. a autom pomaly prechádzame obcou. Zastavujeme až na samom konci. Dlho neotáľame. O 08.30 hod. už kráčame po panelovej ceste na poloninu. Okolité vrchý sú zahalené v hustej hmle, ale krajina v podhorí hýri všetkými farbami. Očami pasieme po tej jesennej kráse. A obďaleč zase kravy pasú posledné trsy zelenej trávy. Čoskoro opúšťame tento farebný svet a vchádzame do lesa a do hmly. Stretávame rodinu ktorá zbiera huby. Pristavím sa pri chlapcovi vo veku asi 12 rokov a podávam mu sladkosť zo slovami „okoštuj, to sú slovenské“.  Bez slov vezme a dlho si dar prezerá. Čakám jeho odpoveď. Mlčí. Čakám vytrvalo ďalej. Nič. Vyložím plecniak na chrbát a ponáhľam sa za ostatnými. Dlhú chvíľu mlčky kráčame, keď vpredu pred nami zbadáme pri ústupe hmly človeka. Neznámy, z času na čas vchádza do lesa, buď na jednu, alebo druhú stranu cesty, aby potom zase pokračoval v ceste po nej. Sprevádza ho pes. Spozoruje nás a keď vidí, že týmto spôsobom chôdze sa nevyhne stretnutiu s nami, zastaví a čaká. Ukazuje sa, že neznámy je žena, asi 45 ročná, s veľkým nákladom na pleci. V jednej ruke nazbierané huby v druhej kovový trojhák budiaci rešpekt škaredej osobnej zbrane. Pri nohách menší jedovatý pes odhodlaný na všetko, ale po napomenutí sa razom mení na priateľského tvora. Pár slov na úvod a zisťujeme, že máme spoločnú cestu na poloninu. Tá bude trvať minimálne ešte hodinu a tak sú len dve možnosti. Buď budeme mlčky kráčať vedľa seba, alebo a v to som dúfal, budeme sa rozprávať a cesta nám ubehne rýchlejšie i príjemnejšie.
 
                         

Žena sa prvotným otázkam nebránila až do chvíle, keď zistila, že nám povedala všetko čo povedať chcela. Prezradila, že je vdova zo susednej obce Poljanska Huta a vybrala sa zbierať brusnice, huby a liečivé korene rastlín, aby to predala na trhu v Užhorode. Na ďalšie moje všetečné otázky odpovedala stroho, jedným, dvoma slovami. Keď sa po čase uistila, že moja zvedavosť je úprimná a že veľkodušne, ja a moji dvaja priatelia, nazbierané huby popri ceste jej dobrovoľne odovzdávame, zmenila svoje chovanie. Rozprávala o každodennom kolobehu života ľudí z tohto kraja do ktorého sama patri. Netajila sa však tým, že hory v jej živote znamenajú veľa. Do života jej vstúpili už od detských čias a sú neoddeliteľnou súčasťou jej života. Pozná ich dôverne, cíti sa v nich dobre a má ich svojím spôsobom rada, keďže dary z hôr jej pomáhajú vylepšiť si rodinný rozpočet. Týždenne chodí 2x do lesa, alebo na poloninu a zbiera to, čo príroda dá. Dnes ide na brusnice, ktorých by chcela nazbierať aspoň 12 litrov. Popri tom bude hľadať koreň kalgan a cestou zbierať huby. Čo je kalgan? Pýtam sa ženy, ktorá svojím rozprávaním ma presvedčila, že horám a životu v nich veľmi dobre rozumie. Kalagan je žen-šeň Karpát, odpovedala dôležitým hlasom. Po tejto odpovedi sa mi do hlavy nahrnuli ďalšie otázky. Lenže žena, keď zbadala medzi chuchvalcami hmly prvé nesúvislé trávnaté plochy – neklamný znak, že les čochvíľa zanikne a nastane kráľovstvo poloniny, nevenovala mi už pozornosť. Tušil som, že sa chce s nami rozlúčiť a tak sme ju obdarovali všetkými sladkosťami, ktoré sme pri sebe mali. Tým sme si ju doslova kúpili, lebo súhlasila, že sa s ňou môžem odfotiť a aj vzácny koreň kalgan mi ukáže. Konal som rýchlo, aby si to na poslednú chvíľu nerozmyslela. Priateľ ma s ňou odfotil a potom už žena netrpezlivo kývla rukou, aby som ju nasledoval. Z panelovej cesty sme zišli strmým svahom cca 30 m do riedkeho porastu nízkych stromov. Začala hľadať. Po chvíli kovovým trojhákom opatrne vytiahla zo zeme koreň vzácnej rastliny. Našla ešte druhý i tretí. Podala mi rastliny zo slovami – „ce kalgan“. Opäť sme vystúpili na panelovú cestu s tým, že sa rozlúčime.
 
                       

Spravidla nikdy nekontrolujem nasnímanú fotografiu, ak ju vyhotoví mojím fotoaparítom niekto iný. Teraz, vedomý si cenného záberu, som tak intuitívne spravil. Z dvoch záberov tam nebol ani jeden! V magické schopnosti domorodej ženy som neveril. V hlave som narýchlo hľadal odpoveď na túto záhadu. Spomenul som si na udalosť z dnešného rána, keď som priateľovi vysvetľoval, ako pracovať so spúšťou fotoaparátu, aby fotografia bola zaostrená. Všetko mi bolo jasné. Priateľ nestisol spúšť do potrebnej polohy. Žena na moju veľkú radosť súhlasila s novým fotením. Ešte som sa napochytro opýtal na spôsob prípravy karpatského žen-šeňa. Potom už definitívne usúdila, že zbytočne s nami stráca čas a rozlúčila sa, aby zo zrakom upretým k zemi, psom za nohami a v sprievode hmly sa vytratila ako duch. Všade prítomná hmla bola dobrá len na to, aby sa v nej človek stratil a zablúdil. Žena si verila a dala nám to jednoznačne najavo. My, plece pri pleci sme verili len panelovej ceste, ktorá neomylne uklazovala smer cesty. Všetko mi bolo jasné – slepky chodia v kŕdli, orol lieta sám!

Tento nevľúdny čas v podobe bielej tmy nás sprevádzal až takmer na samotný vrchol poloniny. Na vrchole poloniny - sneh, ruina vojenskej základne, nový drevený kríž a skupinka mladíkov oddaných pre paragliding z Užhorodu. Odvaha vzlietnuť v tejto hmle ma udivovala. Mal som dojem, že viacej strachu prežívam ja na pevnej zemi ako oni. Po chvíli na vrchol dorazila ukrajinská mládež na dvoch terénnych autách. Osádka z jedného auta dlho nerozmýšľala a pre nevľúdne počasie prijala rozhodnutie, že lepšie sa bude z tohto miesta čím skôr vytratiť. Tí druhí zjavne nevedeli čo majú robiť. A tak aspoň otvorili kufor auta, aby sme my – cudzinci videli ich tekutý „zlatý poklad“. Množstvo fliaš dávalo tušiť, že osádka auta nezamrzne aj keby mala na polonine zostať do jari. Predsa sa len na vrchole poloniny objavil jeden skutočný turista. Bol ním mladý útly muž s maličkým plecniakom na chrbte. Celkovo pôsobil krehkým dojmom až som mal obavy, že ho samého niekde na šírych pláňach poloniny odfúkne ako nepotrebný papier. Z  rozhovoru vyplynulo, že žije v Užhorode a po skončení školy pracuje ako traťový majster na železnici. Na dlhší rozhovor prejavený z jeho strany sme nemali času, keďže po takmer hodinovom pobyte na vrchole sme boli práve na odchode. Moji priatelia vpredu a ja sám ďaleko vzadu. Z času na čas ma počkali, prehodili sme pár slov a pokračovali ďalej v ceste. Počasie sa predsa len sčasti umúdrilo a krátke okamihy bez hmly som využil na fotografovanie. Napokon slnko zvíťazilo nad hmlou a to v čase, ked sme prechádzali okolo ruín chaty. A práve niekde v týchto miestach som sa zapozeral do strmého svahu poloniny po mojej pravej strane. Vysoko nad nami stál človek a pozeral na nás. Aj my sme sa zastavili a pozerali. „To je tá žena!“, s prekvapením povedal priateľ. Veľkým oblúkom nám zamávala. Aj my jej. Vzápätí sa pohla a po pár krokoch zmizla za veľkou skalou. My sme stáli na mieste a čakali. Na čo sme čakali, neviem.

 
                        

Keď opúšťam poloninu a vchádzam do lesa tak priatelia sú už zase ďaleko vpredu. Aj mi to vyhovuje, lebo sa môžem zahĺbiť do vlastných myšlienok, ktoré sa stále točia okolo neobyčajne obyčajnej ženy. Ako vyplynulo z jej slov žije bez muža v 7 člennej domácnosti. Nie je zamestnaná. Žije z toho čo rodina vypestuje na poli a z chovu domácich zvierat. Okrem sliepok a inej drobotiny chová býka, kravu a teľa. Prasatá od minulého roka už nechová. Prebytky, ak sú (maslo, mlieko, syr, a iné), predáva na trhu v Užhorode. Dary  hôr - brusnice, čučriedky, huby, liečivé rastliny a iné sú prioritné určené len na predaj. Dnes, ak sa jej podarí nazbierať spomínaných 12 litrov brusníc, bude ich potrebné ešte doma vyčistiť od nečistôt, ktoré sa tam dostali pri zbere tzv. česákom. Pritom prejde v ťažkom teréne minimálne 20 km (Poljanska Huta - polonina Runa a späť). V podstate celý deň bude na nohách a to s ťažkým nákladom na chrbte a zohnutá v predklone zbierať drobné plody. Najskôr na druhý deň pocestuje autobusom alebo autom do Užhorodu. Ak bude mať šťastie tak predá. Ak nie, zbytočne presedí na trhovisku celý deň. Zárobok by mal byť po prepočte vraj cca 12 eúr. Keď predá aj huby, kalgan a poľnohospodárske produkty zárobok bude väčší.

Domov sa vraciam s pocitom, že túžba opäť vystúpiť na poloninu Runa sa mi splnila. Doniesol som si zážitky (aby som nezabudol píšem tento príbeh), vo fotoaparáte momentky, ktoré už navždy odvial čas a v plecniaku kalgan (Potentilla erecta). Opakuje sa to čo vždy pri návrate z ukrajinských Karpát zažívam. Nutkanie vrátiť sa tam zas!

                                                                                                                              Miroslav Porada

 
15.11.2015 20:36:36
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one