Južný ostrov - Nový Zéland 11.11.2009 - 31.1.2010


Všetko začalo odchodom 6.11. z HE cez LM do BA. Prebiehalo to super, iba v Londýne nás trochu preverovali, že prečo nemáme víza. Až kým sme nevystúpili na Novom Zélande – Christchurch, 11.11..


____________________________________________





11.11.2009 – 2.1.2010 - prvá časť


Všetko začalo odchodom 6.11. z HE cez LM do BA. Prebiehalo to super, iba v Londýne nás trochu preverovali, že prečo nemáme víza. Až kým sme nevystúpili   na Novom Zélande – Christchurch, 11.11.. Chýbala nám jedna batožina s lezeckými vecami, oblečením a nejakými potrebami. Ale našťastie to všetko prišlo hneď na druhý deň, trocha v dezolátnom stave. Rozsypaný práškový (sladký) čaj bol všade aj kde to nebolo možné, v siedmej škatuli a piatom sáčku :-) čas strávený v Christchurch sme trávili hľadaním auta a popri tom obzeraním mesta. S Peťkou sme sa šli prejsť k moru, keď Stano už musel ostať ležať v posteli. Pláž od nevidím do nevidím.


Po šiestich dňoch máme auto. A to znamená, že nás tu už nič nedrží. Poznámka : kúpa auta znamená vyplnenie jednej strany na pošte, zaplatenie poplatku, asi 5 eur a samozrejme zaplatenie za auto majiteľovi. A bolo !!!


Presunuli sme sa smerom na juh k Lake Tekapo a tu sme sa konečne prešli. Na Mount John s observatóriom a krásnymi pohľadmi na jazero a okolité vrcholy. Aj Mt Cook. K tomu ešte bolo krásne a pomerne teplo, ale fúkalo ako všade na NZ.




18.11. Cestou ďalej máme Lake Pukaki a oblasť Mt Cook. Okolie spoznávame dvoma túrami k ľadovcovým jazerám Tasman a Hooker. Názvy jazier sú totožné s ľadovcami. Škoda, že ľadovce sú ešte ďalej, ale hlavne sú pokryté kameňmi a štrkom ako všetky údolné ľadovce (okrem dvoch, ktoré navštívime neskôr). V alpskej osade sa dozvedáme niečo o výstupe na Mt Cook – najvyšší vrchol NZ, ale keďže je ešte priskoro, tak opúšťame túto oblasť. A hlavne aj preto, že Peťka je chorá a musí to vyležať. Ubytujeme sa v Twizel na 2 dni (nakoniec 3 dni) v penzióne. Parádička. Pohodlie, máme všetko čo potrebujeme a večer ešte lezieme na stene so Stanom. Heh, takúto Jožko chceš :)



Peťka je už na tom dobre, tak sa vydávame k blízkemu jazeru Ohau a na našu prvú viacdennú túru. Nakoniec iba dvoj, stále je na horách ešte tvrdý sneh a ľad a vercajg máme len ja a Peťka. Aj bez toho je to zaujímavé. Výlet bol okorenený útokmi dravého vtáka Falcona a šesťnásobným brodením ľadovej rieky a k tomu celkom divokej. Noc sme strávili na chate,  zadarmo :-) 



Ďalšie dni hľadáme prácu viac na juhu v mestách Alexandra a Cromwell. Bohužiaľ aj na robotu je ešte priskoro. Aspoň sme sa dozvedeli niečo o vybavovaní pracovného povolenia.

   
26.11. sa vrátime trochu vyššie k jazeru Wanaka (aj mestečko ) a dostávame sa k niečomu, čo sme už ani nečakali.... k lezeniu... Takže tu trávime celkom dlhý čas. A do toho ešte Mount Aspiring a výstup na Roys Peak s výškou 1581 a prevýšením 1200 m. Výhľad z vrcholu Roys Peak bol nádherný. Celé jazero a ďaleké okolie a k tomu viditeľnosť ako u nás na jeseň. Po tých dvoch vrcholoch znova lezieme. Krásne platne, previsy, špáry, kúty, hrany..proste super. Krásne cesty, slušná skala.


Po 13. dňoch strávených v tejto časti NZ (z toho 6 Aspiring, samostatný člnok s názvom Tititea – trblietajúci sa vrchol     ) „musíme“ ísť ďalej, do Queenstownu pri jazere Wakatipu. Tu nás čaká premenlivé počasie, takže sa prejdeme po meste, nakúpime niečo v športovom obchode a vyzvedáme sa niečo o Great Walkoch ( najkrajšie viacdňové túry). V podvečer využívame pekné počasie a skúsime niečo poliezť. Po 30 minútovom šľapaní, aj po vodovodnom potrubí, prídeme pod skaly. Je to celkom vysoko nad jazerom, o to krajšie je lezenie. Sú tu väčšinou dlhé cesty, ale nachádzame aj niečo pre nás. Na druhý deň sa prejdeme znova, ale stíhame už iba jednu cestu a potom prší.

Večer 11.12. prichádzame do TeAnau, v blízkosti Milford Sound a troch Great Walkoch. Sme vo Fiorlandoch, na čo sme sa už dlho tešili. Ročne tu padne 7 m zrážok. Bude sranda :-) Ubytovať sa musíme v campe na izbe, stále leje.
   

Ráno sa rozhodujeme čo ďalej. Milford Track je obsadený do konca apríla, takže volíme alternatívu na lodi. A k tomu pridávame návštevu jaskyne s larvami svietiacimi na modro a s plavbou po jazere Te Anau a plavbou na loďke v jaskyni. Celkom zaujímavá kombinácia. Oplatilo sa to a Milford Sound je kapitola sama o sebe. Nádherné scenérie, vodopády, plavba s delfínmi,  tulene, veľké vlny, zvraty počasia, … . Trochu sme váhali či nezmeniť dátum, ale vyčasilo sa, a tak sa šlo. Jasno nebolo, ako na všetkých reklamných letákoch, videách a pod., ale také počasie je tam iba pár dní do roka. Veď 7 m zrážok je 7 m.

Po tomto všetkom nasledujú Hollyford Track a Pyke – Big Bay Route a Kepler Track (oba túry majú samostatné články s názvom Maturita pralesom a Prvý Great walk). Obdobie od 14.12. do 23.12. A nasledujú Vianoce, ďaleko od domova, rodiny a priateľov. Bez snehu ;-( Tak sme sa posnažili si ich urobiť príjemnejšie. Čo sa nakoniec aj podarilo. Aspoň v skratke: Namiesto oplátok keksík s medom. Cesnak so soľou a „kapustnica“ v podobe zeleninovej polievky :o) Nenašli sme kyslú kapustu,ak ju vôbec poznajú. Ale ďalší chod bol už skoro domáci, zemiakový šalát. Iba namiesto uhorky, ktorú sme zabudli kúpiť, bola fazuľa. Plus sladká majonéza a k tomu ryba a kuracie rezne. Stano jahňacie rezne. Po tom všetkom koláč, vydarený, mňam. Problém bol, kam ho ešte napchať. Darčeky … skvelý nápad v podobe dohodnutej sumy, asi 150 korún, za ktorú sme mohli niečo kúpiť v supermarkete každý každému. Dopadlo to tak, že po veľkej Vianočnej papkanici, nasledovala kôpka sladkostí :o) Vianočné sviatky pokračovali na druhý deň pečenými buchtami. Peťka si privstala a upiekla


25.12. poobede pokračujeme na juh, kde sa potúlame po voľne prístupnej jaskyni, peknej a hlavne zadarmo, a zamierime na krásny track – South Coast Track a Hump Ridge Track (bližšie v samostatnom článku Hrebeňovka po drevách). Posledné dni do nového roka trávime cestovaním po južnom pobreží Južného ostrova, po takzvanej Southern Scenic Route.


Prvá zastávka je v meste Invercargill. Kde si obzrieme pekný Anderson park aj s domom, kaštieľom. A za kaštieľom je maorský dom, bývalá tančiareň, bohužiaľ zamknutá. Mesto je nezaujímavé, tak sa kukneme aspoň na starý vodojem a baziliku. Dlhšie sme sa zdržali v múzeu, ktoré už stálo za to. Po meste už konečne k pobrežiu, konkrétne mestečko Bluff, odkiaľ sa vyráža na Stewart Island. Keď zistíme cenu, tak je jasné, že sa tam už viac nedostaneme. Ešte kúsok pod Bluffom je Stirling point, kde je maják, reťaz a vrakovisko lodí. Druhá časť reťaze, „ pokračovanie“,je na Stewart Island.


Na druhý deň Waipapa point (maják a videli sme tulene, konkrétne morský lev), Slope Point (najjužnejšie miesto Južného ostrova), Curio Bay (Fossil Forest – skamenelé stromy), Waikawa (mestečko s múzeom), vodopád Purakanui, Jacks Blowhole (prepadnutá jaskyňa, kde špliecha príboj), Nugget Point (veľmi pekné miesto s majákom, útesmi a pozorovaním tuleňov a rôzneho vtáctva). A cez Dunedin sa dostávame na poloostrov Otago. Tu navštívime aquárium kde sa môžeme aj dotknúť niektorých morských živočíchov.

Posledným cieľom na južnej obhliadke, vlastne aj na východnom pobreží, je vidieť albatrosy, ktoré sa dajú pozorovať z „pevniny“. Ževraj je to možné len tu. Ale komercia vládne v celej krajine a za vstup za oplotenie sa platí, a nie málo. Čiže nám ostáva len pozorovanie z diaľky, kde sa sem tam objaví nejaký vtáčik s rozpätím krídiel 3 m. Poobede utekáme späť do mesta a Silvester strávime na námestí štvrtého najväčšieho mesta na Novom Zélande. K tomu koncert a menší ohňostroj. Samozrejme myslíme na všetkých doma, aj keď o 12 hodín skôr :-) Spanie riešime trochu späť na poloostrov Otago v parku.

Nový rok trávime v campe a o 12.00 strieľame šampanské. Všetci len pozerajú čo sa deje. Pripijeme si a prezvoníme domov. Ale ďalej. V meste sú zaujímavé múzeá, botanická záhrada, železničná stanica a najstrmšia ulica na svete Baldwin Street, zapísaná v „Guinesovej“ knihe rekordov. Posledným cieľom v tomto článku sú guľaté skaly v mori – Moeraki boulders. Najlepšie je kuknúť na fotku. Pekné. Hlavne keď nás slušne omočili vlny :-)


                                                         Šťastný Nový Rok, ešte raz !!!



3.1.2010 – 31.1.2010 - druhá časť


Tri dni po novom roku pokračujeme šikmo na západné pobrežie aj cez obľúbenú oblasť Wanaka. Zdržíme sa tu len dva dni, kde prvý využívame na mesto, internet a pohľadnice a druhý na lezenie. Trochu sa ponáhľame za prácou na sever Južného ostrova a po ceste tam ešte máme ľadovce a Nelson Lakes (niečo ako naše Západné a Vysoké Tatry).



Lúčime sa s Wanakou a okolo jazier Hawea a druhého konca jazera Wanaka prechádzame na západné pobrežie. Cestou sa ešte zastavíme pri vodopádoch, kde sa k jednému musíme predierať pralesom, doslova. Skúsenosti máme, tak „pohoda“. Síce sa nedostaneme až k nemu, ale pohľad na mohutný prúd vody v obrovskom kaňonovitom strmom komíne je úchvatný. Celý zvyšok večera prejazdíme už okolo pobrežia a hľadáme miesto na spanie čo najbližšie k prvému ľadovcu Fox.



Nepodarilo sa, noc trávime pár kilometrov za, ale máme to blízko k jazeru Matheson. Mal by to byť prekrásny pohľad na Mount Cook a Mount Tasman. Bohužiaľ počasie nám to nedoprialo, hrebeň je zahalený, ale aj tak je pekne a my to využijeme na prechádzku okolo jazera. Určite to stojí za to, ak je dobré počko. Už sa tešíme k ľadovcu, hlavne Stano, chce sa aspoň dotknúť. Máme šťastie. Po 5 minútach stojíme pred plôtikom, chodník je zasypaný, a tak sa dá ísť ďalej iba so sprievodcom (v tom je aj prechádzka po ľadovci a do trhlín). Samozrejme za pekné peniaze. Ďalšia túra, už dlhšia, asi 2 hodiny :-) je k ľadovcu Franz Josef. Už to vyzerá nádejne, ale oplotenie nás zadrží asi 30 metrov pred čelom ľadovca. Iba sprievodca.


Ide sa ďalej nahor k ďalšiemu prírodnému dielu – Pancake Rocks. Za zmienku stojí prechod mostom s jedným pruhom spoločným pre autá (oba smery) a vlaky. Žiadny semafór, iba tabuľa kto má prednosť. Stojíme na začiatku, smejeme sa a kukáme či niečo ide. Vlak nie, auto nie, tak môžeme my :-)


6.1. sa dostávame k spomínaným skalám, v preklade palacinky. Aj to tak vyzerá a k tomu sa tu vyhral príboj. Je to asi najkrajšie miesto na západnom pobreží, plus ľadovce, a to je všetko (ospravedlňujeme sa ak nie).


Oblasť Nelson Lakes je zahalená v mrakoch, tak sa ide až do Motueky. To je miesto kde má byť kopec roboty. Tak nám to všetci hovorili, ale padáme na kolená. Je kríza, domáci sú nezamestnaný, tak nám povolenie nedajú. Zaujímalo by ma, či domáci pôjdu robiť na farmu. Hm. Tak sa kúpeme v mori s piesočnatými plážami a turistikujeme po plážach a útesoch. Vybrali sme si posledný úsek treku Abel Tasman a môžeme povedať (aj po prejdení celého treku – samostatný článok), že je najkrajší. Ľudoprázdne pláže, piesok, útesy, tulene … paráda. Cestou späť do Motueky využijeme skalky na lezenie.


Konečne do kempu. Po 10 dňoch sprcha, pranie, varenie niečoho normálneho, pečenie kakaového závinu. A rozmýšľame čo so zvyšným časom. Už ako úplne posledná možnosť s robotou je Blenheim. Znamená to presun na východné pobrežie v prípade potreby môžeme odbehnúť do Christchurch (300 km) a presunúť letenky. Aj sa tak stalo. Ideme na letisko a presúvame let na 11.3. a z Aucklandu. Bohužiaľ nie pre to, že máme prácu (ani Blenheim), ale že chceme vidieť Severný ostrov a skúsiť Mount Cook. Stano nie je nadšený (je to ďalších 300 km tam a späť), ale pokiaľ sa chce diviť zakaždým keď spomenieme Cooka, tak nech sa diví. Šli sme na Zéland aj s cieľom vystúpiť na jeho najvyšší vrchol, tak si nenecháme ujsť poslednú možnosť. Má na výber, ale vyberá si, že ide s nami pod Cooka, aj keď nevie čo tam. Hádam to zvládne tých 5-6 dní.

Presun je nezaujímavý a vlastne už v deň príchodu vyrážame hore. Čo je samostatný článok: „Kuko“ sa nekoná tak ideme Ball Pass.
Vyšlo to tak, ako to vyšlo.
   

Presúvame sa na sever cez Castle Hill, kde skúšame liezť, ale nedarí sa ani na druhom. Veľmi ťažká oblasť a hlavne pre bouldorvanie. Bouldristi tam určite musia ísť. Ďalší cieľ je Arthur´s Pass (znova pekné kopce, hlavne v zime), ale počasie nám nepraje. Prespíme v stane pri prístrešku, kde spoznávame milú polrodinku, mamka češka, syn arab (žijú v ČR) a majú stopárku z Belgicka :-) Dáme pokec pri ohni skoro až do jednej ráno.

Konečne trek po dlhých dlhých troch dňoch :-) Abel Tasman – samostatný článok: Nezvyčajná túra


A znova sa 2 dni kúpeme v mori na pláži Kaiteriteri. Odbehnite si tam, piesok, teplá voda .... heh, „... ale je nám hej, ale je nám dobre …“, chytáme bronz  a mierne pripečený ideme na posledný trek na Južnom ostrove – Queen Charlotte. Zároveň sa z toho stal aj posledný trek v trojici. Trval 2 dni, a ani neviem čo spomenúť. Modrá voda, modrá obloha, zátoky, horúco. Pred odchodom dáme kúpeľ a skoky z móla a presúvame sa do Pictonu, jediného mesta odkiaľ sa dá dostať trajektom na Severný ostrov. Nad mestom trávime 80. noc a poslednú noc na Južnom ostrove. Strašia nás policajti, tak sa presunieme ďalej a je to OK


Plavba je zároveň aj ako vyhliadková plavba po mori pomedzi fjordy a zátoky. Hľadíme na osvetlený Severný ostrov (hlavné mesto Wellington) a v diaľke, na opačnej strane lode, sa stráca Južný ostrov pri zapadajúcom Slnku. Tretia časť, posledná, bude o Severnom ostrove, na ktorý máme 40 dní. Musíme tam vopchať hodne vecí, 4 sopky, termálne oblasti, Auckland, poloostrov Coromandel, pláže atď. Už len to počasie...



                                                                     Peťka a Duško




23.02.2010 06:33:36
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one