Javorník v Užanskom národnom parku

 
 
 
Zakarpatská Ukrajina

Dátum : 25.5.2014          Autor : Miroslav Porada

Fotogaléria >>>
V týchto dňoch Ukrajina nepatrí medzi tie miesta kde sa dá úplne spokojne dovolenkovať a oddychovať. Po turistických chodníkoch v horách spravidla zlý ľudia nechodia. A v to sme, v tejto pochmúrnej ukrajinskej realite, najviac dúfali. Odhodlaní, v počte štyria, sme skoro ráno autom prešli (takmer bez čakania!) slovensko-ukrajinský hraničný priechod v Ubli. Naším cieľom bola malá dedinka Ruský Močar pri Veľkom Bereznom, resp. polonina Javorníka v Užanskom národnom parku.

Nedeľné ráno (okolo 7.30 hod.) v Ruskom Močari bolo ešte bez života keď sme auto zaparkovali, ako sme pri návrate zistili, v samom centre  dedinky s roztrúsenými domčekmi chatrnej kvality. Za ranného kohútieho spevu sme v tichosti opustili posledné obydlia a poľnou cestou cez pasienky vstúpili do tieňa blízkeho lesa. Na poloninu Javorníka vedie z Ruského Močara lesná cesta vo veľmi dobrom stave. Výstup na poloninu trvá cca 1,5 hod. Poloninu „zdobí“ televízny vysielač. Samotný vrchol Javorníka (1 017 m n.m.) je vzdialený cca 300 m od spomínaného vysielača. Počasie nám praje aj výhľady sú vcelku pekné a času máme na rozdávanie. Kamaráti spokojne sedia i vylihujú a užívajú si nespútanej slobody. Ja ale nepokojne pobehujem a hľadám zaujímavé krajinoobrazy do objektívu fotoaparátu.

 
                       

Po asi pol hodine pochodu zarastenou poloninou Javorníka prichádzame k turistickej chate ešte z čias 1. ČSR.  (Pozn.: Chata bola vystavaná roku 1936 vo výške 910 m n.m. Klubom československých turistov a mala názov Útulňa KČST pod vrchom Juda. Celkovo KČST vystaval  a prevádzkoval na Podkarpatskej Rusi 17 chát. Do súčasnosti sa zachovala táto ako jediná). Obďaleč chaty sedia traja muži a keď nás spozorujú hlasitým  pokrikom nás vyzývajú aby sme prišli k nim. Najprv sa zdráhame, potom nesmelo prekračujeme rozvalený plot, kde nás srdečne víta správca chaty „Míša“ a jeho dvaja kamaráti. Všetci zdvorilo ústretoví. Jeden neprehliadnuteľný s vytetovaným Leninom na hrudi. Moji spoločníci ihneď nadviazali družný rozhovor ktorý potom trval snáď aj hodinu. Ja som si za ten čas detailne obhliadol chatu i jej okolie. Priznám sa, že v horách nikdy luxus nehľadám, ale rozdiel medzi skromnosťou a nazvime to slušne napr. nečinnosťou bezpečne rozpoznám. Kamenná poschodová chata je v žalostnom stave. Celé okolie zúfalo zanedbané. Otvorené ohnisko s dreveným prístreškom je v stave ruiny a tak sme sa mu pre istotu radšej vyhli a sadli si obďaleč. Odfotiť chatu z čelného pohľadu sa mi aj napriek snahe zdolať všade prítomnú žihľavu poriadne ani nepodarilo. Zaujal ma pravdepodobne ešte pôvodný prvorepublikový interiér chaty, ktorému vládol pri zatvorených oknách ťažký a stuchnutý vzduch.

Po obhliadke som asi pochopil radosť Míšu i jeho kamarátov z našej návštevy. Sedieť celé dni v nečinnosti musí byť riadna otrava. A keď príde návštevník, predsa prehodí sa reč, prípadne zapáli sa ponúknutá cigareta, vypije sa darované pivo a na samý nakoniec vyberie sa návštevný poplatok. Na obhajobu hostiteľa musím uviesť prívetivosť a úslužnosť nefalšovaného východokarpatského chatára, ktorý v odlúčení od rodiny a v neskutočne skromných podmienkach tu vraj žije (aj v zime) už dlhé roky. I to že chata predsa len slúži svojmu účelu a ponúka (vraj celoročne) ubytovanie. Na drevených pričniach v spacích vakoch tu prenocuje cca až 30 turistov. Samozrejme celoročná prevádzka nie je z dôvodu veľkého záujmu turistov o ubytovanie ale smutná tunajšia realita. Míša prezradil. „Ak by som odišiel všetko rozkradnú a rozbijú!“ Po vypýtaných a zaplatených 5 hrivien na osobu za návštevu „Areálu snov“ a po rozlúčkových slovách „a prijdyte zas“ sme sa pomalým krokom vybrali značeným chodníkom v smere do Ruského Močara. Tam od miestneho  sme sa dozvedeli, že neďaleko od Míšovej chaty je iná, a na podstatne lepšej kvalitatívnej úrovni, turistická chata. Míša vraj takticky o tom pred turistami mlčí.  Nič to, aspoň mám dôvod, aby som sa tam vrátil zas.

 
                       

K autu sme dorazili takmer na pravé poludnie. Týmto naše putovanie aj skončilo. Zážitkom ešte ale zďaleka nebol koniec. Naše auto bolo zaparkované zhodou okolnosti medzi dvoma verejnými budovami. V jednej sa v ten deň konali voľby prezidenta Ukrajiny a v druhej bol „mahazin“, ktorý okrem piva a domáceho vína v plastových fľašiach neponúkal vôbec nič. Teda ak do toho nepočítam zopár sáčkov mletej červenej papriky. Ak to miestni nesypú do alkoholu potom isto zdobili len prázdne regály. Podľa sympatickej predavačky vraj sa jej neoplatí predávať akýkoľvek tovar. Samozrejme okrem alkoholu ktorý aj tak väčšinou miestni kupujú na dlh. V Ruskom Močari trvalo žije len okolo 50 obyvateľov a všetko potrebné si zadovážia v blízkom Veľkom Bereznom.

Pred obchodom na trávniku sedel starší unavený muž, ktorý statočne odolával  páľave slnka. Do obchodu sme vstúpili s rešpektom, slušne a nahlas pozdravili. Prítomným piatim alebo šiestim mužom sme venovali krátke očné kontakty. Bolo zjavné, že voľby už všetci absolvovali a teraz sa venujú oveľa príjemnejším a hrdlu lahodnejším činnostiam. Vo veľkej chladnej miestnosti bez stolov a stoličiek stáli a popíjali víno a ohnivo diskutovali. My sme však už pred vstupom boli odhodlaní, že do „vážnej“ politickej diskusie s týmto elitným klubom červených nosov v žiadnom prípade nevstúpime. Dobré bolo, že ani oni o to nestáli. Nuž takto sme oddelene zdieľali spoločný priestor obchodu či krčmy. Čo-to o ťažkom živote v tunajšom kraji i aktuálnej situácií v spoločnosti sme sa predsa len dozvedeli. Člen volebnej komisie zo susednej budovy si rád skrátil chvíľu a ochotne odpovedal na naše všetečné otázky.

 
                       

Pri odchode sme sa zľutovali nad utrápeným mužom na trávniku a darovali sme mu slamený klobúk. Neborák bol už tak vyslabnutý, že nevládal si ho sám nasadiť na hlavu. Aj k tomu sme mu pomohli. Jeho nový výzor u všetkých vyvolal smiech a u mňa vidinu nového „Džejára“ v Ruskom Močari. To už ale bol signál pre domácich, že cudzinci nie sú až takí neprístupní ako sa sprvoti zdali. Ak by sme im podľahli možno by sa stalo, že bratstvo našich národov by sme si dokazovali do zotmenia. No my sme sa v tej chvíli porúčali a nasadli do auta. Hraničný priechod v Ubľi sme prešli bez čakania okolo 14.30 hod.

Záver : Tešil som sa že nafotím peknú krajinu. Nebolo veľa príležitosti. V Ruskom Močari naopak bolo až priveľa zaujímavých akčných momentiek. Odolal som im a neriskoval požičaný objektív a svoj nový drahý fotoaparát. Možno obyčajný deň. Pre mňa - nezabudnuteľný jednodňový výlet. Moji spoločníci to asi až tak nevnímali. Oni totiž k spokojnosti tela a duše potrebujú hlavne veľa kilometrov v nohách. Turistika je pre nich istý druh športu. Ja v skutočnosti ani nie som turista. Ja potrebujem len nasiaknuť krajinou a koloritom života miestnych ľuďmi. Neoddeliteľnou súčasťou toho je fotografovanie.
          
Dodatok : Ak mi niekto v dohľadnej budúcnosti navrhne aby som išiel do Ruského Močara a na chatu k Míšovi dlho váhať veru nebudem. Míšova chata mi už nebude pripadať ako posledná medzi poslednými ale výnimočná medzi všetkými ostatnými. A stretnúť v tomto kraji staršieho muža v slamenom klobúku budem považovať za šťastné znamenie!

                                                                                                                                          Miro Porada
30.05.2014 19:39:59
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one