Devín - Myjava - Trenčín

Dátum : 25.-28.3.2016 a 10.-12.4.2016          Autor : Dušan Reiser

Fotogaléria >>>
Veľká noc na Červenej magistrále - hrebeň Malých Karpát  (25.-28.3.2016)

Veľká noc je tu a my štyria, čo zrovna klasické trávenie tzv. Veľkonočných sviatkov „nemusíme“, zišli sme sa v Bratislave. Po rannom stretnutí celej našej „grupy“ a presune do Devína, stihli sme si obzrieť rieku Moravu,Dunaj a samozrejme aspoň z podhradia hrad Devín. Ako hovorí klasik “sranda končí a ide sa na vec“. Nastúpili sme na začiatok Červenej magistrály - Cesty SNP, ktorá sa na úseku od Devína cez hrebeň Malých Karpát až do Brezovej pod Bradlom volá Štefániková magistrála. Po rozcvičke pri výstupe na Devínskú Kobylu prechádzame snežienkovým a divocesnakovým porastom. Všade tu vládne jar. V pohode pokračujeme až do Karlovej Vsi, potom na Slavín a cez Vinohrady až k vysielaču na Kamzík. Bratislavu máme za sebou. Ďalej pokračujeme už hrebeňom Malých Karpát, lesom po lepších alebo horších lesných cestách. Prvý deň končíme podľa plánu po 33 km, na kóte Biely kríž. Tu nás milo prekvapí otvorený bufet s čapovaným pivkom. Spíme vonku. Počasie dobré ... neprší, len „padá hmla“ a ráno je prijateľných 2,5 st.C.

Ráno len čo sme sa „rozkukali“, kde sme to spali (večer sme tu došli už za tmy), pokračujeme hrebeňom cez Pezinskú Babu. Odskočíme si trochu bokom obzrieť povestný skalnatý kopec Vysoká a dnes končíme ... už zase po tme, po 33 km v doline nad Sološnicou. Stíhame aj miestne KPČ ... toť miestnu krčmu.

 
                       

Skoro ráno (vonku bolo -2st.C a riadna námraza) okolo 4 hod. (tma ako v …) ma v stane prebúdza zvuk auta. Otvorím stan a vidím ako si to auto cúva rovno na môj stan. Zastavil až na môj krik a piskot. Kolesom zastavil už na stane, na mieste kde pred chvíľou som mal ešte hlavu ... partia, chalan a dve dievčatá, sa vybrala na východ slnka na kopec nad Sološnicou - Vápenicu. Išli odparkovať auto tak ako vždy ... na lúku pri ceste a vôbec ma nezaregistrovali. Čo sa mohlo stať im došlo asi až pri východe slnka. Ospravedlňovali sa, až keď sa vrátili k (otvorenému) autu. A potom, že v lese sa máme báť vlkov, medveďov a podobne ... Dnes s nami na kopec šľape aj (po vojensky : naše týlové zabezpečenie) Ľubica. Rozhodla sa, že tieto sviatky strávi tiež turisticky. Samozrejme to, že má auto využívame a ideme naľahko. Ťažké batohy nechávame v doline. Na Vápenici, kde na betónovom pilone ako na Vihorlate, je nadstavená mala rozhľadňa, je už „husto„. Turisti na vrchol v toto pekné ráno vyšli z rôznych strán. Ľubica sa vracia k autu a my pokračujeme po červenej turistickej značke po škrapovom hrebeni okolo tzv. Mon Repos (torzo loveckého zámočku), až k pozostatkom bývalej chatovej osady Breziny nad V.N. Buková. Odtiaľ strmým stupakom k hradnej zrúcanine Ostrý kameň (je tu ľudí, že si nieje pomaly ani kde sadnúť) a potom už len naša partia pokračuje na najvyšší vrchol Malých Karpát – Záruby (786 m). Následujúci skalnatý vrchol, známa Havranica, je pastva pre oči a dušu. Pod stromami v štýle pralesa je plno snežienok. Biele skaly ožiarené slnkom a pod skalami cvičné lezecké cesty. Dokonca je tu aj malá jaskyňa a symbolický cintorín. Z vrcholu úžasný pohľad do doliny, smerom na priam rozprávkový Smolenický zámok. Až sa nám nechcelo odtiaľ odísť. Ale červená volá ... Dnes zase už za tmy, končíme po asi 35 km pri horárni nad dolinou Raková. Len tak, tak sme sa stretli s Ľubicou, ktorá prevážala naše veci. Stíhame aj krčmu v Trstíne. Pivo bolo dnes extra zaslúžené. Niekto spí v sene na povale opustenej horárne, niekto v stane.
 
                       

Ráno na Veľkonočný pondelok sa naša partia tak trochu trhá. Chalani majú dnešný cieľ v Brezovej pod Bradlom a ja to chcem potiahnuť až do Myjavy. Takže sa delíme a ja „zrýchleným tempom“, takým tzv. indiánskym behom pokračujem. Cez akoby „vymretú“ dedinu Dobrá Voda, kde asi všetci obyvatelia boli zrovna v kostole, som sa cez zaujímavý miestny cintorín dostal na rozsiahlu zrúcaniny hradu nad dedinou. Prechádzam ukážkovými „borinami“ (borovicové lesy) na piesku ... veď som na Záhori. Miernym poklusom prechádzam cez Brezovú pod Bradlom a vyšľapem na Bradlo s mohutnou kamennou Štefánikovou mohylou (pripomína mi to Maysku pyramídu). Tu som zistil, kde tí ľudia z miest a dedín sú ... všetci sú na Bradle. Takže rýchlo urobiť foto, zohnať pečiatku a hajde preč. Už v pohode lúčnatými kopčekmi dôjdem až do Myjavy. V nohách mám 34 km. Je niečo po obede a aj chalani už došli do Brezovej. Čakám na nich na celkom peknom Myjavskom námestí. Počas čakania pozorujem potok, tečúci stredom mesta a ktorý je plný pekných a aj veľkých rýb. Ľubica autom odviezla Mariána a Tomáša na vlak, na miestnu žel. stanicu /majú tu zaujímavú miniatúru Štefánikovej mohyly/ a ja s Malkom a samozrejme s Ľubicou „ťaháme „ čiaru domov na aute. Robíme si ešte KPČ zastávku na zrúcaninách povestného Čachtického hradu, ktorý je od mojej tunajšej poslednej návštevy, riadne „obnovený“ a vyberajú tu aj vstupné.
 
Hrebeňom Bielych Karpát (10.-12.4.2016)

Pôvodne som chcel pokračovať cez Veľkú Javorinu koncom mája, keď je hromadné stretnutie čitateľov časopisu Krás Slovenska na vrchole. Ale tohto roku sa to turisticky nejako príliš „zahusťuje“. A tak občas musím aj „improvizovať“. Je tu nečakaná príležitosť a do Myjavy sa dostávam večer okolo pol siedmej. Ešte je vidno. Chcem šľapať pokiaľ ma tma nezastaví. Už sa šerilo, konečne som sa dostal do lesa na hrebeň Bielych Karpát a tu zrazu na lesnej ceste proti mne ... diviak. Nereagoval na môj piskot, ani hlas. Aj som sa začal obzerať na ktorý strom sa vyšplhám. Samozrejme široko, ďaleko nič „leziteľné“ ... Diviak – asi 40 kg minuloročák si zo mňa evidentne nič nerobil. Prišiel ku mne krochtajúci na dva metre ?!. Aj som ho palicou odháňal (tma a viem ja čo mu behá v tom jeho malom mozgu?), ale diviak bol na ľudí asi zvyknutý viac, ako ja na spoločnosť diviakov. Jednoducho mal som na následujúcich asi 500 m pochodu nového turistického parťáka. Nič som mu nedal žrať a tak sa potom zrazu stratil v lese. Pravdepodobne to bol nejaký miestny „domestikátor“. Noc som strávil radšej na vyvýšenom pódiu pod lyžiarským vlekom pod Vrchom Slobodných (kde na Slovensku je Vrch Ženatých, či Rozvedených ?).
 
                       

Ráno v hmle za mrholenia som vyšiel hore zjazdovkou a pokračoval hrebeňom po červenej. Cez kopec Čupec až na najvyšší vrchol Bielych Karpát - Veľkú Javorinu (970 m). Vonku už konečne nemrholilo, ale hmla „totálka“. Stál som 30 m od veľkého, vysokého vysielača na vrchole ... a konečne som zbadal. No videl som z neho tak jednú tretinu. Zišiel som na Holubyho chatu na dobrú držkovú, pol litra teplého čaju a samozrejme po pečiatku. V chate pri tomto počasí okrem personálu a mňa ani noha. Pokračujem po červenej, ktorá v týchto miestach opúšťa Slovensko a ťahá sa trochu Moravou ponad osadu Stráni cez rozmočené lúky, cez Mikulčický vrch až na kopec Kykula. Tu sa naša červená magistrála opäť vracia na Česko Slovenskú hranicu a pokračuje ňou až na vrchol Machnáč. Z neho cez lazy pod Machnáčom a zaujímavý vápencový vrchol Sokolieho kameňa sa definitívne vracia naša Cesta SNP na Slovenské územie. Čas pokročilý, nohy už cítim a ja zostupujem do doliny, do dediny Drietoma. Chcel som tu prespať na tribúne futbalového štadióna, ale zisťujem, že okrem miestnych „futbalprofíkov“ vstup nemožný (oplotenie). Po jednom „iontovom pive“ pokračujem. Za svetla čelovky, na ťažko, po 55km v nohách, prichádzam k nejakej „nezaľudnenej“ horárni blízko diaľnice. Konečná na drevenom stole.

Ráno, ešte za tmy dôjdem posledné kilometre cez Trenčín . A na železničnej stanici sadám na prvý dnešný „regiojet„ smer východ. Mám toho dosť. Pokračovanie nabudúce ...

                                                                                                                                    Dušan Reiser.
04.05.2016 05:32:55
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one