Východná Žeruchová a Jastrabia veža

 
 
 
Vysoké Tatry

Dátum : 24.-26.10.2008          Autor : Petra Kašubjaková

Fotogaléria >>>
V jedno stredajšie popoludnie som sedela doma a rozmýšľala čo z víkendom. Po zistení, že bude opäť pekné počasie som zavolala Duškovi a zhodli sme sa, že ideme opäť do Tatier. Stretnutie sme dali na piatok 14.30 hod. na autobusovej stanici v Poprade. Po príchode chalanov sme nasadli na správny autobus a odviezli sa na Bielu vodu. Šofér autobusu bol tak zažratý do šoférovania, že nám zabudol zastaviť a tak sme sa ešte kilometer vracali späť. Keď sme už kráčali turistickým chodníkom k Zelenému plesu, museli sme sa predierať celkom slušnou hmlou. Asi po 45 min. šľapania sa hmla rozplynula a na nás sa usmievalo hrejivé slniečko, ktoré nám svietilo počas celého víkendu. No nielen slniečko, ale aj pribúdajúci sniežik na chodníku nás neustále sprevádzal. Bolo to krásne, niektoré vrcholy zasypané snehom, iné lúčmi slnka a niektoré sa len tak usmievali na krajinu. Pomaličky sme dokráčali k chate pri Zelenom plese a už len nájsť bivak. Na chate sme spať nechceli a aj tak bola plná. Duško mal akúsi predstavu kde by sa mal nachádzať, tak sme sa ho vybrali hľadať. Ani nám to dlho netrvalo a našli sme ho pod jednou veľkou skalou. Duško ešte skočil na obhliadku okolia, kým som sa ja hrabala v batohu a hľadala čelovku. Aj som ju našla, ale čo to, som ja ale šikovnica, baterky som nechala doma. Janko mi preto ponúkol svoju a za pomoci jej svetielka sme začali trošku opravovať podlahu v bivaku. O chvíľu sa objavil aj tretí parťák a pomohol nám. Čo chvíľa sme už všetci traja ležali v spacákoch a špekulovali o tom kam sa zajtra vyberieme liezť.
 
                         

Ráno sa nám zo spacákov veľmi nechcelo, ale výhľad na naprotivné skaly zaliate slnkom nás rýchlo presvedčil. Niečo zobnúť potom ešte kávičku a už sme kráčali k Žeruchovým skalám. Čepelová cesta VI bola príjemná. Síce mala len tri dĺžky, ale lezenie bolo pekné, slnečné, hlavne druhá dĺžka na platni bola super. Janko, ktorý s nami neliezol sa len ták potuloval popod skaly, vyhrieval na jesennom slniečku a kde tu aj niečo povyliezol. Pri lezení sme zo skaly sledovali ako sa mraky valia dole do doliny, celú ju zaplavujú a mi sme si pri tom vychutnávali slniečko. Bol to nádherný pohľad. Po dolezení k tretiemu štandu chcel Duško vyskúšať vyliezť vedľajšiu cestu, ktorá vyzerala náročnejšie. Pripravili sme veci na zlanenie a on sa spustil k druhému štandu. Pri mojej asistensii – istenií, prekonal náročnejší terén a opäť doliezol ku mne.  Po zlanení sme ešte sedeli pod skalou a len tak debatili, keď tu v mojej hlave skrsol nápad: „A čo tak ešte vybehnúť na Jahňací štít?“ Na ďalšie lezenie by už bolo dosť chladno, ale šľapačka by bola vhod. Moji dvaja kamaráti sa hneď chytili: „Tak poďme.“ Zbalili sme matroš, schovali ruksak, veď načo ho ťahať zo sebou hore a už sme uháňali v ústrety štítu. Ako správny „šaleňaci“ nemohli sme ísť normálnou cestou, ale liezli sme po skalkách po hrebeni. Čo chvíľa sme už stali na vrchole a všetkými zmyslami vychutnávali ten prekrásny výhľad, pri zapadajúcom slniečku. Tie fascinujúce mraky pod nami pripomínali nekončiace sa more. Bol to neopísateľný zážitok. Pri ceste dole sme už tak vysmädli, že sme svoj smäd uhasili v chate pri pive a kofole. Po dobrej večery v bivaku sa nám spať nechcelo, tak sme do noci vystrájali, plánovali ďalší výstup a sledovali hviezdy na jasnom nebi.
 
                       

Z bivaku sme ráno vyliezli asi o hodinu neskôr ako sme plánovali. Zrazu Janko vraví: „Veď sa posúval čas“ a veru, mal pravdu. Boli sme celý natešený, že sklz, ktorý sme mali sa zrazu vynuloval a my sme začali  k ďalšej stene šľapať v čas, ktorý sme si naplánovali. Janko však išiel opačným smerom, lebo jeho čakala ešte práca. Ja z Duškom sme sa za pomoci lán, keďže všetko bolo dosť zľadovatelé, dostali pod Jastrabiu vežu. Veľmi som sa tešila na lezenie a hlavne na platňu, ktorú  pred dvoma týždňami Peťko s Jožkom nazvali pánska rozkoš :o) V tento deň nám slniečko neskutočne prialo a vietor vôbec nefúkal. Po štvrtý štand bola cesta nenáročná, liezli sme z ľahkosťou a zrazu sme nevedeli kam presne ísť. Duško obhliadol okolie a vybral cestu, na ktorej bol nit, čiže s pravdepodobnosťou by sa tadiaľ malo ísť ďalej. Lano sa nám však míňalo a štand v nedohľadne, ešte že môj spolulezec nosí skoby. Pomocou nich nabil štand a ja som začala postupovať k nemu hore. Zrazu som sa dostala na miesto kde som nevedela ako ďalej a celkom slušne som sa v piatej dĺžke vytrápila. Aj napriek tomu som z dobrým pocitom, ale bez jedného friendu, ktorý som nemohla vybrať, doliezla k Dušanovi. Ten šikovne zlanil dole, vytiahol friend a doliezol naspäť ku mne. Vravela som mu: „Dušan to musí byť vyššia obtiažnosť, než tá ktorú vravíš.“ Hoci to pre neho nebolo veľmi náročné nakoniec som predsa len mala pravdu. Piata dĺžka ako sme neskôr zistili mala obtiažnosť VI. Nakoniec nám už ostávalo len pár šľapacích metrov a stáli sme obaja víťazne na vrchole Jastrabej veže. Posedeli sme tam asi pol hodinku vyhrievali sa na slniečku a obzerali krásu Tatier. Potom rýchlosťou blesku sme zlanili a zbehli dole ku chate. Ešte sa napapali a pobrali sa dole dolinou, kde nás na jej konci čakal Janko z autíčkom, ktorým nás odviezol do Liptovského Mikuláša. Zostup dole bol zábavný, všetko bolo zamrznuté a s Dušanom sme na striedačku padali na zadky a pritom sa smiali. Náš ďalší krásny výlet sme uzavreli na vyhliadkovom kopci v Mikuláši s fľašou šampanského a spomienkami ako nám bolo fajn.


                                                                                                                                     Petrika
26.12.2016 07:32:06
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one