Ukrajina

Dátum : 2.- 6.8.2014          Autor : Dušan Reiser

Fotogaléria >>>
Ukrajinský rodinný - outdoor výlet za tamojšími pieskovcami

Rasťo zahlásil, že sa ide na rodinný výlet na Ukrajinu. Teda on s rodinou a ja ako piaty do počtu. Do auta balíme veci skoro ako vždy ... Tým myslím na turistiku, lezenie, splavovanie. Ideme do nám neznámych končín Ukrajiny. Vraj na nejaké pieskovce !

Na Ukrajine prebieha taká menšia občianska vojna /pri Ruskej hranici/ a tak aj napriek výstrahám v TV, že sa na Ukrajinu nemá cestovať, my ideme. Kufor auta je riadne nabalený a tak sme sa až divili, ako ľahko sme prešli cez colnicu. Volíme najkratšiu možnú cestu, na Rasťom vyhliadnutú lokalitu -oblasť mesta Skole, na hranici Ľvovskej a Ivanofrankovskej oblasti.  Aká taká cesta bola až na Užocký pereval - sedlo, kde prvý krát v sedle pri rampe, za tú dobu čo jazdím na Ukrajinu, nebola žiadna vojenská dopravná hliadka ! Za perevalom to začalo ... auto po „neceste „,lebo vedľa cesty to išlo relatívnejšie rýchlejšie a cesta bola samá veľká a hlboká jama. Potom cez dediny, kde „ešte slovo asfalt je neznámy pojem“, auto maximálne 40 km./h. Neďaleko perevalu, hneď za dedinou Borinja ideme vedľa rieky Strij ,ktorá tečie opačným smerom a ktorá by bola za väčšej vody, celkom zaujímavá na splav. Až sme prišli na hlavnú spojnicu - pseudo diaľnicu, spájajúcu Užhorod a Mukačevo s Ľvovom. Tu sme si už naplánovali náš budúci (ktovie kedy ?) začiatok splavu rieky Strij . Pokračujeme cez mestečko Skole, ktoré je akési Karpatské turistické centrum a za mestom odbočujeme do kopcov smerom na dedinu Kamianku, cez ktorú podľa autonavigácie by sme mohli prejsť cez hrebeň k našim skalám. Hneď za odbočkou je rampa a vyberá sa tam vstupné do doliny!

 
                       

Strážca, asi zamestnanec Národného parku (Nacionaľnij prirodnij park Skolivski beskidy) sa divý, že kam sme sa to vybrali a oznamuje nám, že týmto autom je to absolútne neprejazdné, maximálne „ukrajinským offroudom „. No a keď už sme tu, ideme aspoň obzrieť ten ukrajinský prírodní „zázrak“. Všade plno aut, stánky zo suvenírmi a šašlikmi. A aby sa nepovedalo aj menší vodopád plný kúpajúcich sa ľudí, svätá voda v studničke a rašelinové jazierko. Podľa hesla „boli sme, videli sme a stačilo nám“ odchádzame z doliny. Skúšame ešte prejazd horského hrebienka cez dedinu Truchaniv, ale ani tu sme nepochodili. A tak miesto naplánovaných 200 km. od Sniny, sa to trochu naťahuje. Musíme podľa hesla „dookola bližšie“ pokračovať autom cez mesto Strij a Bolechiv až na naše „miesto určenia“ Skaly Dovbuša. K tomuto pieskovcovému skalnému mestečku prichádzame zhruba po čistých 8 hod. jazdy, keď sa už pomaly stmieva. Neďaleko miestnej kaplnky „rozbíjame“ tábor a zaľahneme plný očakávania čo sa bude diať zajtra. Ja spím na teraske kaplnky, pod hviezdnym nebom. Večer a v noci ,nás trochu „dráždia“ miestny „trempovia“ hrou na gitaru, bonga a hulákaním.

Až ráno /v nedeľu/ vidíme, kde to vlastne sme. Lúka s kaplnkou skoro na hrebeni, v okolí turistické posedenia s kvantom smetia a v blízkosti parádne pieskovcové veže. Nad lúkou v skalách sú umelo vytesané „jaskyňky“ v dávnych dobách vraj obývané zbojníkmi. Je to tu veľká turistická atrakcia. Auta a stany rovno pod skalami - rezervácia, nerezervácia. Niečo ako v Čechách Adršpach, alebo Prachovské skály, ale v menšom a na ukrajinský spôsob. Celý deň venujeme obhliadke skál a hlavne lezeckých možností. V Čechách na pieskovcoch by sme toho veľa „nenamútili“ ,ale tu sa dá liezť, tak po „Ukrajinsky“. Ukrajinci sa s tým neserú. Kde nie sú úchyty a stupy, tak si ich tam dorobia. Doslova a dopísmena. Buď vykopú, alebo nalepia. Jednoducho to treba vidieť a vyskúšať. A tak sme si aj my užili, toho inak veľmi pekného pieskovcového lezenia najrôznejšej obtiažnosti. Na miestnych „borcov“ a občas aj staré “rakety“ sme nemali. Ale aj tak sme slintali blahom.

 
                       

Na druhý deň ráno sme si s Rasťom odskočili na kratšiu turistiku obzrieť si už spomínanú dedinu Truchaniv, ležiacu len asi 2 km. od nás, na druhej strane kopca. Tu na nás „nabehla“ a vyspovedala miestna starostka, lebo „musia kontrolovať pohyb cudzincov v dedine“! Aspoň sme sa dozvedeli o miestnych turistických zaujímavostiach, ktoré prichádzajú do úvahy pri budúcich návštevách. Ale miestnu pečiatku do môjho turistického zápisníka -ani omylom, asi ani mučenie by nepomohlo. Na záver sme skonštatovali, že miesto toho aby sme išli naokolo autom po rozbitých cestách naviac asi 60 km., stačilo by prejsť od auta pešo tých 2 km. cez hrebeň ... Poobede zase trochu lezieme a motáme sa okolo skál.

Na druhý deň ráno si s Rasťom trochu pristaneme a ideme sa do skál „dodrbať “. Vyliezli sme na najvyššiu z veží a tiež „maturujeme“ na krátkej, ale pre nás, nad naše možnosti „výživnej„ cestičke, po pieskovcových „zvrásneniach - úchytoch“, všetko v jemnom previse. Po raňajkách balíme a ide sa splavovať Strij. Ten sa nakoniec nekonal, lebo poobede začalo pršať a lialo až do večera. A tak sme zmenili plány a skončili sme v skalnej oblasti pri dedine Urič, kde v skalách nad dedinou stál v dávnej minulosti jedinečný /aj z Európskeho hľadiska/ drevený hrad. Známy je pod menom Tustaň.  Je to tu tiež veľká turistická atrakcia. Skaly a okolie sú pre turizmus patrične uspôsobené. Turistický náučný chodník, v podhradí drevená pevnosť, na ukážky bojov (tie tu boli len pred pár dňami), aj z bojovým vozom a katapultom. Samozrejme stánky z občerstvením a suvenírmi tu nesmú chýbať. Dokonca v dedine pod skalami majú malé, ale veľmi dobre urobené múzeum. Keď nám na druhý deň premietli 3D film o tom, ako to tu kedysi vyzeralo - až mi „padla sánka“. Noc sme mali štýlovú - spali sme vo vežiach na drevených hradbách.

 
                       

Po daždivej noci, keď sa začali z hmly ukazovať skaly nad nami, kde stával hrad, sme mali úžasné ranné prírodné divadlo. Riadne „nabudení“ odchádzame z doliny dole do mestečka Verchne Sinovidne, na sútok riek Opir a Strij. Sadáme aj s deťmi do lode a splavujeme Strij, ktorý v týchto miestach je už pomerne širokou, ale stále prúdiacou riekou, tiahnúcou sa štrkovými meandrami zo začiatku popod pieskovcové steny a neskôr cez široké poľné lány zo slnečnicou. V pohode splavujeme skalné prahy, popod pešie lávky /plynovody/ a popod brehy viac či menej prístupné z okolitej krajiny. Splavujeme až k mestečku Strij, kde toho už máme tak akurát dosť. A je aj čas na cestu domov. Rýchlo pobaliť a hajde ... teraz už trochu naokolo, ale po lepších cestách. Ideme cez Nižný Vorota na Zakarpati, cez Ždenevo, Poľanu a Perečin až na colnicu. A tak miesto 200 km. absolvujeme asi 250 km. Ale ešte lepšie kvôli cestám, by to bolo 300km. cez Užhorod a Mukačevo. Určite by to bolo aj najrýchlejšie. No nabudúce ...

Po „cirkuse“ na colnici, kde sme museli zaplatiť ukrajincom “povinné“ všimné za prevoz dýky (noža), späť domov a naši nás pre zmenu chceli „rozobrať do šrubky“, sme šťastne dorazili domov.

Už sa teším, keď sa tam ešte vrátim, ale chcelo by to tam „porajzovať“ na bicykli.


                                                                                                             Jeden z „expedície“ Dušan Reiser

07.10.2014 11:40:01
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one