Kolový priechod - Kolový štít

 
 
 
Vysoké Tatry

Dátum : 8.11.2008          Autor : Marián Surničin

Fotogaléria >>>
Už je tomu skoro mesiac, čo som absolvoval túto nádhernú vysokohorskú tatranskú túru, no až teraz som konečne sadol že o nej napíšem. Myslím, že stojí za zmienku a ak niekoho inšpirujem, tak nech sa pripraví na skvelý tatranský zážitok. S Milanom sme vyrazili piatok večer, že prespíme v aute na Bielej vode a nemusíme ráno naháňať čas na 200km trase do Tatier. Večer sme teda zaparkovali a zaľahli do Milanovho Mondea kombi. Po sklopení sedadiel sa v aute vytvorí rovná plocha dlhá 220cm, čo je pre naše vyšportované telá tak akurát:) Noc jasná a mrazivá ako predzvesť pekného dňa. Ráno najesť, uvariť čaj do termosky, nabaliť batoh a po veľkej polemike, či si obuť ťažké turistické boty, alebo ľahučké La sportivy na horský beh môžeme vyraziť.

Hneď pekne zostra, trasa nie je najkratšia a za 90 minút sme na Brnčalke. Tu Milan zneužíva pohostinnosť miestneho sociálneho zariadenia a hneď aj šliapeme ďalej do Červenej dolinky. Je 8. november. Platí sezónna uzávera a tak stretáme len dvoch Poliakov a jedného fotografa kamzíkov. Milan už od plesa pomaly začína fňukať, že je unavený a že sa cíti chorý, lebo to včera prehnal s prácou na dvore, keď celý deň dláždil dvor balvanmi. Zničí sa s takou somarinou a potom nevládze v Tatrách... Troška ho musím prehovárať, aby sme vyšli aspoň na Kolový priechod, že tam si dáme poriadnu desiatu, čaj a to ho určite preberie. A že ďalej po hrebeni to už nebude tak do kopca. Musím našu dnešnú túru v jeho očiach vykresliť ako nedeľnú prechádzku, lebo protesty sa množia. Celkom sa mi darí a po zjedení klobásy, syra, chleba, cesnaku a nejakého zákusku pokračujeme. Nádherné počasie, krásne hory, kamzíky – skvelý deň. Sprievodca o našej ďalšej trase píše: ,, Z Kolového sedla doľava a po pravej strane hrebeňa do výraznej štrbiny pod strmou štítovou stenou. Kúsok priamo hore, potom vpravo do úzkeho a drobivého žľabu. Ním hore až na vých. hrebeň, niekoľko metrov od vrcholu. Hrebeňom doprava na vrchol.“

 
                       

Už sme skoro pod Belasou vežou a Milan svoje nápady o tom, aby sme sa predčasne vrátili začína realizovať. Dohodli sme sa teda, že nech ma chvíľu počká, vybehnem aspoň na Belasú vežu a za ňou zo sedla by sa malo dať zísť do Malej zmrzlej doliny žľabom. Tak to idem okuknúť. Kúsok som zišiel dolu žľabom, pôjde to. Tadiaľ môžeme zísť. Utekám späť na vrchol a kričím na Milana, nech príde za mnou, že to má 5 minút a odtiaľ pôjdeme dole. Podarilo sa. Ani veľmi neprotestuje a lezie. Príjemný terén, troška sa treba aj pridržať rukami, hľadať cestu podľa mužíkov, žiadni turisti, presne tak to mám rád. Máme teda aspoň jeden vrchol. Belasú vežu 2290 m.n.m. Sprievodca o nej píše: ,, Široký skalný hrb v hlavnom hrebeni medzi Jahňacím štítom na SV, od ktorého ju oddeľuje Kolové sedlo, a Zmrzlou vežou na JZ. Z nej vybieha na V a JZ k Jastrabej veži hrebeň, nazývaný Karbunkulový hrebeň, oddeľujúci Červenú dolinu od Malej Zmrzlej doliny.“

Odtiaľ už pekne vidno Zmrzlu vežu aj Kolový štít a nevyzerá to byť ďaleko. Krásne svieti slnko, tak som navrhol Milanovi, nech sa troška povyhrieva a ja idem okuknúť ďalšiu trasu. Čo nevidieť som na Zmrzlej veži. Zliezam opäť kúsok dole do sedla. Tu nie je moc miesta. Je to taký zárez, kde človek ani poriadne nerozpaží ruky. Mám pocit, že na Kolový štít by som už aj kameňom dohodil. Hrebeň je parádny. Ohromne ma baví byť a pohybovať sa na tomto mieste. Je to tak II. – III. Aj Puškáš tak píše. Som len pár metrov pod vrcholom a Milana už vidím poriadne nízko podomnou. Nemám chuť zliezať naspať týmto hrebeňom a láka ma to ďalej na vrchol a do Čierneho sedla ako magnet. Volaním sme sa teda dohodli, že ja idem ďalej, on nech zíde dole žľabom a stretneme sa dole v Malej zmrzlej doline. Súhlasí. Na vrchole sa veľa nezdržiavam a do Čierneho sedla vedie nenormálne suťovisko. Až mi lezie piesok do topánok. Nakoniec som sa rozhodol pre tie ľahučké bežecké La sportivy – bola to dobrá voľba až na to suťovisko.

 
                         

Kukám hore žľabom, ktorým mal Milan zísť, ale on nikde. Idem teda vyššie, vyššie, volám naňho, až ho zrazu vidím. Je zaseknutý na asi 40 stupňovom snehovom poli a vyplašený mi vraví, že nech idem dole na chatu po mačky alebo aspoň po cepín. ,,Čo ti šibe?“, vravím mu: ,,Veď tu budeš čakať aspoň 3 hodiny a už bude aj tma.“ ,,Tak choď zavolať (meno nepamätám), hasiča z Popradu, nech ma prídu dať odtiaľto dole.“ On sa úplne zbláznil... ,,Neblbni, nie je to nič strašné, pekne zakopávaj a zliezaj popri skale. Kde je môj batoh?“ ,,Hodil som ho dole. Už som skoro pri ňom.“ Došiel k nemu a hodil mi ho ďalej dolu žľabom. Batoh sa gúľa, skáče, obíja sa o skaly, preletel popri mne a zastavil sa až dole na suťovisku. Až mi srdce stislo. Našťastie len malá pol centimetrová trhlinka prerazená o termosku, stratená pracka a špinavý ako šľak. Pomaly sa Milan dostal zo snehového poľa a sme v doline. Už len traverz po reťaziach do Veľkej zmrzlej a dole fľaškou k Zelenému plesu na chatu. Môj parťák toho má zjavne dosť a tak plánovanú zajtrajšiu túru na Kežmarák odkladáme na inokedy, ideme na Bielu vodu a domov.

Musel som šoférovať Milanove auto. Vzhľadom na jeho stav to bolo rozumnejšie riešenie. Krásny deň, perfektná túra ... Tatry ako sa patrí.

                                                                                                                                          Marián
11.01.2017 20:11:13
outdoorhumenne
Počasie Humenné online

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one